Pavol VI. poznamenal, že: „Súčasný človek počúva radšej svedkov ako učiteľov; ak počúva učiteľov, robí tak preto, že sú svedkami.“ (Pavol IV., Príhovor k členom Consilium de laicis). Inak povedané, každý túži po Bohu, i keď si to v podstate jasne neuvedomuje. Láska je najhlbšou potrebou každej osoby. Skutočne, sv. Ján Bohoslov vo svojom Prvom liste píše: „Láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.“ (4, 7).

Stratením lásky milovanej osoby sa zdá, že sa stráca všetko. Preto láska má byť verná. Ak opustím toho, komu som sľuboval večnú lásku, zabíjam ho vo svojom vnútri. Viac pre mňa neexistuje, je to vlastne duchovná vražda.

Nerozlučiteľné

Cirkev učí, že manželstvo je nerozlučiteľné. Slovo „nerozlučiteľné“ má viac právny charakter. Lepšie sa nerozlučiteľný charakter manželstva v dnešnom svete možno vyjadrí slovami: „Manželstvo je verné.“ Vernosť v podstate znamená to isté čo nerozlučnosť, ale ide o krajší výraz. Aplikuje sa zvyčajne na lásku: „Láska je verná.“ Nikdy sa nehovorí: „Milujem ťa šialene na tri roky a tri dni.“ Láska je totiž večná. I z toho vyplýva nerozlučiteľnosť manželstva.

Manželstvo je tiež obrazom nadprirodzeného zjednotenia sa, nadprirodzenej lásky, ktorá nás čaká v nebi a práve preto je sviatosťou. Manželia môžu teda nájsť naplnenie len vtedy, ak sú prijímaní ako osoby. Ľudské naplnenie môže preto existovať len v osobnej láske, t. j. v láske, ktorá hovorí: „Chcem, aby si bol, je dobre, že si.“ Taká láska hovorí ÁNO druhému človeku takému, aký je. (Kasper W., Teologie křesťanského manželství).

Vo svetle Nového zákona je možné vidieť pôvodný model rodiny v samotnom Bohu, v tajomstve života Presvätej Trojice. Božie „nám“ je večným príkladom a ideálom pre „nám“ ľudské. Ide tu predovšetkým o to „nám“ medzi mužom a ženou a deťmi, ktorí boli stvorení na obraz a podobu Božiu.

Pohľad sveta, ktorý nás obklopuje, na lásku je egoistický a len telesný. Ostáva na nás kresťanoch, aby sme životom v našich rodinách dokazovali svetu, že skutočne existuje i láska vyššia a vznešenejšia. To bolo charakteristikou kresťanských rodín v prvých storočiach po narodení Spasiteľa. I vtedy bola rovnaká situácia ako dnes. Evanjelium – „Dobrá zvesť“ – sa totiž svetu nekáže iba slovom, ale predovšetkým príkladom, životom. Platí to pre nás všetkých.

Milujem teba, alebo moju predstavu o tebe?

Mnohí ľudia sa často sťažujú, že nie sú tým, čím by chceli byť, alebo že nedosiahli to alebo ono a nemôžu sa zmieriť sami so sebou. Najmä manželia často nariekajú, že ich manželstvo sa nevydarilo a potom už len znášajú jeden druhého ako nevyhnutné zlo a pritom myslia aj na rozvod.

Je však niekto, kto by sa vzdal stavby domu len preto, že dovezený materiál sa nezhoduje s objednávkou? Kto opustí svoje dieťa len preto, že nemá takú povahu, akú očakával? Keď niekto uzavrel manželstvo so svojím snom, konal ako nedospelý, nerozumný človek.

Z toho môžeme obviňovať len seba za to, že životný partner nie je taký, akého som si predstavoval vo svojej mysli, vo svojom sne. Ak niekto zotrváva vo svojom sklamaní a dáva to najavo aj svojím postojom, odďaľuje od seba svojho skutočného partnera na veľkú vzdialenosť. Tým vytvára podmienky, ktoré ešte viac oddeľujú, zatiaľ čo by bolo treba spájať. Namiesto dôvery sa prehlbuje nedôvera.

Keď niekto uzavrel manželstvo so svojím snom, konal ako nedospelý, nerozumný človek.

Boh tvorí ženu z muža, a preto muž ustavične hľadá chýbajúcu časť svojho tela a nachádza ju v žene. Žena zas prilipne k mužovi, pretože z neho bola stvorená. Toto prilipnutie má bezvýhradný a trvalý charakter, charakter zmluvy, v ktorej obaja majú svoj počiatok v Bohu a keď idú k sebe a zjednocujú sa medzi sebou, spájajú sa aj so svojím prameňom, teda s Bohom.

Nikdy nie je neskoro zobrať si napokon toho, ktorý s tebou žije. Len sa treba rázne rozhodnúť. Treba si uvedomiť, že nevytvárame manželstvo medzi troma: tebou, tvojím manželským partnerom a tvojím snom.

Ak nemôžeš postaviť kaštieľ, musíš postaviť aspoň chalupu. V chalupe sa ti však nebude bývať dobre, pokiaľ budeš snívať o kaštieli. Kto sa rozhodol prerušiť styk so svojím snom, musí na tento sen navždy zabudnúť. Musí úprimne prijať svojho manžela a pritom nemusí pretvoriť svoj život, ale od základov seba. Odhodiť starého človeka a obliecť sa do nového.

Možno ste vyvolali sklamanie vo vašej ilúzii o láske a keď vaša citová náklonnosť už vychladla, zistili ste, že aj vaše sny nie sú splnené. A práve táto skutočnosť je dôležitá pre ďalší vývoj vášho vzťahu a vášho manželstva. Tento kritický bod vo vašom manželstve môžete prekonať jedine vašou dobrou
vôľou, láskou a pevnou dôverou v pomoc Božiu.

Možno si poviete: „Ale on je taký, ona je taká!“ Boh na to cez hlas vedomia takto odpovie: „Nesúď druhého, ale súď seba!“ Málo je takých, ktorí by dokázali málo vzdorovať ozajstnej láske. Keď miluješ, pomáhaš aj jemu milovať.

„Dobrá manželka aj z čerta urobí anjela.“

Začnite každý od seba a to celkom novým srdcom. Hovoríš ďalej, že má mnoho chýb. Avšak predtým či pred sobášom si hovoril, že má všetky dobré vlastnosti. A ak si sa vtedy mýlil, môžeš sa i teraz. Uvedom si, že má aj teraz dobré vlastnosti, ale má aj chyby. A kto ich nemá? Aj ty ich máš. Ty si bral do manželstva celého človeka vrátane jeho chýb, ktoré môžu byť nedostatkami len v tvojich očiach. Môžeš ďalej namietať, ale on sa zmenil. A ty si sa nezmenil? Do manželstva ste vstúpili so živým človekom, nie s meravým obrazom. Ozajstná láska nie je chvíľková, ale stály, navždytrvajúci činiteľ v nás.

Tak sa vlastne vo vzťahu medzi mužom a ženou, v napätí medzi podobnosťou a rozdielnosťou, blízkosťou a inakosťou prejavuje to, čo znamená v podstate láska pre človeka – je realizáciou často protichodných skúseností a zážitkov, je fascináciou i rizikom, túžbou a naplnením, podriadením sa i oslobodením, vrcholom radosti a tvorivosti a súčasne hlbočinou utrpenia. (Grześkowiak J., Misterium malzeństwa).

Láska nie je zaľúbenosť

Milovať manžela či manželku znamená milovať nedokonalú bytosť, nositeľa chýb, chorôb, slabostí a hriechov. Keď ju miluješ, keď ho miluješ, naozaj tak svojou láskou budeš jeho oporou, vyliečiš a zachrániš ho.

Veľmi výstižne to vyjadruje medzi naším ľudom udomácnené porekadlo: „Dobrá manželka aj z čerta urobí anjela.“ Platí to však aj opačne. Kto je najväčším nepriateľom manželstva? Sebectvo! Kto je najväčším priateľom? Láska!

Ak chceš pestovať lásku, potláčaj v sebe sebectvo. Odstrkuj zo svojho popredia konania to zveličené „ja“ a pestuj obetavosť, snaž sa pochopiť a vychádzať v ústrety tomu druhému. Vtedy posilníš lásku nielen v sebe, ale aj v tom druhom.

Autor: Protojerej. ThDr. Marek Pejo, PhD., 
farár Lekárovce

Publikované v časopise Misionár 04/2025

Pokračovanie vyšetrovania

S istotou vieme, že vyšetrovatelia si týmto nálezom čiastočne potvrdili pravdivosť Klimentovej výpovede, preto sa od neho snažili získať nové informácie. Štátna bezpečnosť si dala za cieľ vypočuť aj tieto osoby: Michal Pösz, Ján Tereska st., Ján Tereska ml., Jan Zakopal, Peter Michalič a Ondrej Sabovik. Zároveň chceli zistiť, ktorí veriaci by mohli byť nápomocní pri hľadaní ukrytej monštrancie.

Nasadenie agenta

Spisy Štátnej bezpečnosti prezrádzajú, že vyšetrovatelia Klimentovi do cely nasadili agenta Rolanda Müllera, ktorý si ako spoluväzeň získal jeho dôveru. Agentovi sa 25. januára 1960 zdôveril, že vyšetrovatelia robia na neho nátlak a že výsluchy trvajú príliš dlho, až do noci, a on má potom málo času na spánok. Aj toto mohla byť príčina, že keď 25. januára 1960 opäť vypovedal o skrývaní vecí v Michalovciach, priznal nielen ďalšie ukryté veci, ale priznal aj to, že existuje ďalšia tajná skrýša – nad sakrestiou po ľavej strane hlavného oltára chrámu. V stene bol vybúraný otvor, ktorým boli veci uložené pod strechu a otvor bol opätovne zamurovaný. Bola to skrýša, ktorú redemptoristi použili na schovanie cenných vecí už počas II. svetovej vojny a poznali ju asi všetci členovia kláštora. Priamy príkaz na schovanie vecí dal aj tentoraz predstavený Trčka. Kliment vo výpovedi tiež povedal, že sa asi v roku 1955 od brata Petra Teodula Michaliča dozvedel, že vraj veci ukryté v chráme boli kýmsi objavené. Aj toto mohla byť okolnosť, prečo o skrýši v chráme vôbec pred vyšetrovateľmi hovoril.

Stratená mapa k cennostiam

Redemptoristu Jana Zakopala Štátna bezpečnosť vypočula 26. januára 1960. Potvrdil Klimentovu výpoveď, že príkaz na ukrytie cenností dal protoigumen Trčka, po porade s ním – Zakopalom – a dvoma ďalšími konzultormi: Michalom Tkačikom a Josefom Failom. Zakopal spolu s Trčkom dali do plechovej krabice kovový bohostánok z chrámu, ktorý bol poniklovaný, postriebrený a pozlátený. Bol v tvare cerkvi, so štyrmi dvierkami, z ktorých sa iba jedny otvárali. Do krabice vložili aj zlaté pliešky určené na pozlacovanie vecí, asi 10 zväzkov o rozmeroch 10x10 alebo 10x15 cm, ktoré už skôr dal vyrobiť Trčka v jednej pražskej firme zo zlatých rakúskych mincí. Podľa Zakopala bratia Andrej Dandár a Juraj Boris Zis, a možno aj brat Peter Cyril Zelinka. Podľa neho túto plechovú krabicu zakopali za druhé parenisko v záhrade, v čom sa však asi mýlil, lebo žiadne ďalšie svedectvo nepotvrdilo jeho výpoveď. Priložil aj plán záhrady s označením miest, kde mali byť zakopané rôzne cennosti. Plán sa však do dnešných dní nezachoval.

Zakopal tiež potvrdil, že aj nad sakristiou bola skrýša s cennejšími vecami. Nepamätal si, kto konkrétne tie veci ukrýval, či to bol brat Andrej Dandar, alebo brat Juraj Konštantín Čepa. Potvrdil aj to, že nejaké veci boli uschované u známych laikov, napríklad otec Ján Ďurkáň odniesol nejaké cirkevné rúcha do Kalše, ďalšie rúcha a látku dali otcovia Josef Fail alebo Augustin Kliment do Topoľan, „kostelní rozhlas“ bol daný do chrámu v Sečovciach, Ján Ďurkáň rozposlal známym v širokom okolí náboženské knihy.

Tajná skrýša otvorená

Na základe vyšetrovania Klimenta a Zakopala bola dňa 27. januára 1950 otvorená ďalšia tajná skrýša, tentoraz v chráme nad jednou zo sakristií, čoho sa podľa zápisnice zúčastnili tieto osoby: za Okresný národný výbor Ján Kočan, za Krajskú správu Ministerstva vnútra kapitán Vladislav Šlor, za Správu vyšetrovania Ministerstva vnútra nadporučík Jelinek, za Obvodné oddelenie Ministerstva vnútra poručík Janošov a za pravoslávnu cirkev Peter Spišák a Mikuláš Ščerbej. Zoznam nájdených vecí obsahoval 64 položiek, predovšetkým sviečky a svietniky, oltárne plachty, časti kňazského rúcha, kalichy, diskosy, monštrancie, kadidelnicu, ružence, krížiky, medailóny, náboženské, modlitebné a bohoslužobné knihy, kroniku kláštora v Stropkove (1921 – 1946), zápisnice Spolku sv. Jozefa v Michalovciach, zápisníky, brožúry, korešpondenciu, fotografie, potraviny, jedálenský príbor, vysávač, písacie stroje, zväčšovací fotoamatérsky stroj, premietačky, diapozitívy, žiarovky do premietacích strojov, záclony, koberce, ozdoby na vianočný stromček a rôzne náradie. Nasledujúci deň bola vykonaná prehliadka orgánmi Ministerstva vnútra, pričom opäť boli prítomní aj Peter Spišák a Mikuláš Ščerbej. V zozname nájdených vecí je celkovo 14 položiek, ktoré boli uvedené aj v zozname z predchádzajúceho dňa.

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 04/2025

Zuzana bola ženou, ktorá sa modlila vždy, keď jej život prinášal ťažkosti. V šťastných obdobiach jej srdce netúžilo po Bohu. Vtedy sa venovala každodenným záležitostiam, snažila sa vybudovať si kariéru. Všetko sa zmenilo, keď začala jej rodina čeliť veľkým problémom. Komunikácia s manželom sa vytratila, hádky boli častejšie a Zuzana vnímala, že jej život nejde tak, ako si to predstavovala. Ďalšou ranou bola strata práce, ktorá pre ňu znamenala nielen finančnú neistotu, ale aj pocit zlyhania. Boha vnímala ako osobu, ktorá by mala splniť jej želania, nech bude o čokoľvek prosiť. Modlitby sa stali pre ňu akýmsi zoznamom, čo všetko by si priala.

Boh sa stará o naše potreby, a to nielen vtedy, keď čelíme ťažkostiam, ale aj vtedy, keď sa zdá, že všetko ide podľa našich predstáv. Zuzane sa počas šťastných období zdalo byť všetko v poriadku. Ale keď prišli problémy, ako to v živote býva, vtedy začala hovoriť Bohu svoje plány, ktoré sa jej zdali najlepšie. Pre Zuzanu sa Boh stal automatom na jej želania. Ako krabica, do ktorej hádzala svoje modlitby a čakala, že sa to všetko splní.

Ja velím, Ty konáš

Nemodlila sa zle, ale jej srdce nebolo ochotné prenechať kormidlo jej života Bohu. Koľko biblických postáv malo vlastné plány, ale nechali Boha konať v ich životoch? Prorok Jeremiáš si netrúfal na úlohu proroka, ale Boh sa k nemu prihovoril: „Nehovor: ‚Mladučký som,‘ lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem.“ (Jer 1, 8). Boh túži po ochotných, ktorí túžia žiť život s ním. Taktiež sa dozvedáme, že nás nosí vo svojom srdci. „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1, 5). Boh má s nami plán, aj keď my ho ešte nepoznáme.

Sústreďme sa na Boha

Ježiš pripomína svojim učeníkom, aby „neboli ustarostení“ a nestrachovali sa o seba. (por. Mt 6, 31 – 32). Ak sa sústredíme na Boha a jeho vôľu, on sa postará o všetky ostatné veci. Nebojme sa, keď v živote prídu skúšky. „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10, 13).

Keď sa zameriame na Boha, všetky naše obavy a úzkosti sa postupne strácajú, pretože vieme, že nás nikdy neopustí.

Niekedy to, čo považujeme za neúspech alebo stratu, je Boží spôsob, ako nás viesť po ceste k hlbšiemu spoznaniu jeho lásky a starostlivosti o nás. Vďaka tomu môžeme rásť vo viere a vytrvalosti, čo nás posilňuje na ceste k duchovnému naplneniu. Keď sa zameriame na Boha, všetky naše obavy a úzkosti sa postupne strácajú, pretože vieme, že nás nikdy neopustí. On nám vždy poskytne potrebnú silu, aby sme zvládli všetky výzvy. Dôvera v neho nás vedie k pokoju a istote aj v ťažkých chvíľach.

Autor: Jeremiáš Uličný
bohoslovec

Publikované v časopise Misionár 04/2025

Erik pochádzal z praktizujúcej katolíckej rodiny. Veľmi rád chodieval so svojou babkou do chrámu. Keď dospieval, postupne sa prestával zúčastňovať na svätých liturgiách. Bolo očividné, že sa čosi odohráva v jeho duchovnom živote. Dlhšiu dobu nezažil svätú spoveď, po akej by jeho srdce túžilo. Myslel si, že každý hriech vzbudí u jeho spovedníka odsúdenie. Žiaľ, mal takú skúsenosť, keď sa stretol s nepríjemným zaobchádzaním. Nikto z nás nie je neomylný, no toto ľudské zlyhanie v ňom zasialo semienko pochybností a vzdoru.

Postupom času Erik začal Boha vnímať ako prísneho sudcu a prestal úplne praktizovať vieru. Jeho cesta k zatrpknutosti voči viere a vnímaniu Boha ako prísneho sudcu ukazuje, aký silný vplyv môžu mať naše osobné skúsenosti na vzťah s Bohom. Tento pohľad však nie je správny. Boh nie je prísnym sudcom, ktorý čaká na každú našu chybu, aby nás potrestal. Naopak, cirkev nás učí, že Boh je milosrdný Otec, ktorý neprestáva túžiť po našej spáse.

Nie súdiť, ale spasiť

Vo Svätom písme nachádzame jasný dôkaz toho, že Božia spravodlivosť je neoddeliteľná od jeho milosrdenstva. Je pravda, že Boh súdi, ale jeho súd je vždy spravodlivý a predovšetkým očistný. V evanjeliu Ježiš hovorí: „Neprišiel som na to, aby som súdil svet, ale aby som ho spasil.“ (Jn 12, 47). Keď sa pozrieme na život Ježiša Krista, vidíme, že neprišiel ľudí odsúdiť, ale zachrániť. Jeho správanie k hriešnikom, ako sú Mária Magdaléna alebo Zachej, ukazuje Božiu nevyčerpateľnú túžbu odpustiť a uzdraviť.

„Neprišiel som na to, aby som súdil svet, ale aby som ho spasil.“ (Jn 12, 47)

Jedným z najvypuklejších príkladov Božieho milosrdenstva je podobenstvo o márnotratnom synovi. (Lk 15, 11 – 32). Syn, ktorý opustil svojho otca, všetko premárnil, no po návrate ho otec prijal a oslávil. Tento obraz je zrkadlom Božieho vzťahu k nám. Aj keď sa od neho odvraciame a zlyhávame, nikdy nás nezavrhuje, ale prijíma späť s otvorenou náručou.

Keď negatívna skúsenosť zdeformuje pohľad

V Erikovom prípade sa zdá, že jeho pohľad na Boha bol deformovaný negatívnymi skúsenosťami s človekom. To je dôležitý moment, pretože ukazuje, že naše vnímanie Boha môže byť ovplyvnené osobnými skúsenosťami s ľuďmi. Kňazi, ktorí vykonávajú spoveď, sú prostredníkmi Božieho odpustenia, ale nie sú dokonalí ako sám Boh.

Tento problém sa týka ľudského správania, ktoré môže naraziť na naše očakávania alebo vnímanie Boha ako vzdialeného a neprístupného. Preto je dôležité, aby sa k ľuďom pristupovalo s porozumením a láskou, nie s prísnosťou a odcudzením. Práve tento rozdiel môže spôsobiť, že sa aj zarmútený človek vráti späť k Bohu.

Erikov príbeh je výstrahou, ale aj výzvou. Mali by sme si uvedomiť, že Boh nie je prísny sudca, ale predovšetkým milosrdný Otec. Niekedy stačí malá iskra lásky a porozumenia, aby sa človek vrátil na správnu cestu. Naša viera musí byť postavená na poznaní pravdy, že Boh je láskavý a milosrdný voči svojmu ľudu. Mali by sme si uvedomiť, že on nás nikdy neodmieta. Boh stále čaká na náš návrat, ktorý nie je len otázkou pokánia, ale hlavne hlbokej obnovy nášho vzťahu s ním.

Autor: Jeremiáš Uličný
bohoslovec

Publikované v časopise Misionár 01/2025

Stvorenie Adama je výjav z Knihy Genezis na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne z rokov 1508 – 1512. Patrí k najvýznamnejším dielam renesančného maliara Michelangela Buonarrotiho. Prácou na týchto maľbách strávil celých šesť rokov na začiatku 16. storočia. Majstrovsky zachytáva Adama a Boha. Boh odovzdáva prostredníctvom prsta božskú iskru novostvorenej bytosti, prvému človeku, Adamovi. Slávny nepatrný dotyk Boha a Adama v sebe nesie nesmiernu energiu sveta a všetku dramatickosť sveta. Boh obklopený anjelmi sa blíži k Adamovi a natiahnutým prstom vlieva do jeho zomdlenej paže život.

Svätý otec František v posynodálnej apoštolskej exhortácii „Amoris Laetitia“ napísal: Dve veľkolepé úvodné kapitoly Knihy Genezis nám predstavujú ľudský pár v jeho základnej realite. V tomto úvodnom texte Biblie sa objavujú viaceré rozhodujúce tvrdenia.
Prvé z nich, synteticky citované Ježišom, hovorí: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (1, 27). 

Druhý detail, ktorý môžeme zdôrazniť: Adam, ktorý je aj človekom všetkých čias a všetkých oblastí našej planéty, je spolu so svojou ženou pôvodcom novej rodiny, ako opakuje Ježiš, keď cituje Knihu Genezis: „Pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“ (Mt 19, 5; porov. Gn 2, 24).

Pripútať sa

Sloveso „pripútať sa“ v hebrejskom origináli označuje intenzívny súzvuk, fyzické a vnútorné primknutie, a to až do takej miery, akou sa opisuje jednota s Bohom: „Moja duša sa vinie k tebe.“ (Ž 63, 9). Evokuje to manželskú jednotu nielen v jej pohlavnom a telesnom rozmere, ale aj v slobodnom darovaní lásky. Ovocím tejto jednoty je „stať sa jedným telom“ tak vo fyzickom objatí, ako aj v jednote dvoch sŕdc a života a možno i v dieťati, ktoré sa z týchto dvoch zrodí a ktoré v sebe ponesie, zjednocujúc ich geneticky aj duchovne, dve „telá“.

Kristus natoľko miloval Cirkev, že dal za ňu aj svoj život, obnovil tak zmluvu medzi Bohom a človekom a tým obnovil aj zväzok medzi mužom a ženou.

Hoci je pravda, že prvotný pád znemožnil pôvodný súlad medzi mužom a ženou, v Kristovi je opäť možný. Manželstvo je hmatateľným a všeobecným znakom lásky zodpovedajúcej Božiemu zámeru, akým prejavil svoju lásku k Cirkvi. Kristus natoľko miloval Cirkev, že dal za ňu aj svoj život, obnovil tak zmluvu medzi Bohom a človekom a tým obnovil aj zväzok medzi mužom a ženou. „Nová zmluva je za cenu obety na kríži.“ (Croissant L., Kňazstvo ženy alebo kňazstvo srdca).

Tajomstvo stvorenia a tajomstvo spásy

Tajomstvo stvorenia a tajomstvo spásy sú jedným aktom Božím, pretože existuje iba jeden odveký Boží plán, ktorý stojí na počiatku dejín sveta. Motívom stvorenia je samotný Boh a jeho láska. Akt stvorenia nebol len prejav jeho všemohúcnosti a múdrosti, ale hlavne prejav jeho zdieľajúcej lásky. Korunou stvorenia sa stáva človek, ktorý jediný vie rozpoznať a vnímať skutočnosť stvoreného sveta ako daru Božej lásky pre neho.

Boh sám je láska, práve preto sa vzdal svojej slobody a moci. Ponížil sa a stal sa človekom. Láska sa stala telom. Svätý Pavol hovorí: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech [...], spravodlivosť jedného (Krista) priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život [...], aby tak, ako hriech vládol smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista.“ (Rim 5, 12 – 18).

Prirodzenosť muža a ženy

Boha, keď chcel utvoriť z Adamovho boku novú bytosť – Evu, dopustil na Adama, prvého človeka, hlboký spánok. „A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi.“ (Gn 2, 22).

Spánok, do ktorého dal Boh človeku upadnúť, podčiarkuje výlučnosť božského pôsobenia pri stvorení ženy. Človek sa žiadnym spôsobom vedome na tom nepodieľal. Boh si poslúži jeho rebrom iba preto, aby vyzdvihol spoločnú prirodzenosť muža a ženy, že žena má to isté človečenstvo a je mužovi rovnocenná. Zároveň tým chcel autor poukázať na fakt, že pôvodcom lásky a túžby medzi mužom a ženou je Boh, pretože on stvoril ženu z časti tela muža. (Jan Pawel II., Mężczyzną i niewiastą stworzył ich, KUL).

V tej prvej žene sformovanej z rebra vzatého z muža Adama, ihneď spoznáva tú pomoc, ktorej existenciu v sebe tušil ešte pred jej stvorením, po ktorej túžil vo svojom srdci zakúšajúc samotu, a ktorá teraz predurčuje nový spôsob existencie v úžasnej jednote muža a ženy. (Schmaus M., Sviatosti).

Paralelu tohto spánku vidíme v Ježišovej smrti na kríži. Tak, ako na počiatku stvorenia v spánku, aj teraz, vo chvíli smrti na kríži, rodí sa nová Eva, nové ľudstvo.

Zrod Cirkvi naznačuje krv a voda tryskajúca z otvoreného boku ukrižovaného Krista, lebo z jeho boku vzišlo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi. Pre túto skutočnosť apoštol Pavol nazýva Ježiša Krista posledným Adamom.

KKC (388, 411) píše: „Blažený Apoštol Pavol dnes spomenul, že dvaja ľudia dali pôvod ľudskému pokoleniu, totiž Adam a Kristus… Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou, posledný Adam oživujúcim Duchom. Toho prvého utvoril tento posledný a daroval mu aj dušu, aby žil… Toto je druhý Adam, ktorý vložil svoj obraz do tamtoho prvého, keď ho tvoril. Preto prijal jeho podobu a vzal si jeho meno, aby sa mu nestratilo to, čo utvoril na svoj obraz. Prvý Adam, posledný Adam: ten prvý má počiatok, tento posledný nemá koniec, lebo v skutočnosti tento posledný je prvý, ako sám hovorí: ‚Ja som prvý a ja som posledný.‘“

Autor: Protojerej. ThDr. Marek Pejo, PhD., 
farár Lekárovce

Publikované v časopise Misionár 03/2025

Prerozdelenie financií

V roku 1950, na pokyn protoigumena Trčku, Augustin Kliment zo sumy vyzdvihol 70-tisíc, z ktorých si Trčka zobral 40-tisíc korún. Zvyšné peniaze rozdelil spolubratom z kláštora, ktorí už boli internovaní v Podolínci. Ďalšiu časť financií Kliment na príkaz Trčku zobral o rok neskôr, pričom 60 000 Kčs dal známej z Dolného Smokovca, ktorá za ne kupovala a posielala potrebné veci redemptoristom do internácie, a 20 000 korún si nechal pre vlastnú potrebu. Všetky veci, ako aj peňažná hotovosť boli ukryté a rozdané na príkaz predstaveného, teda protoigumena Trčku.

Vyšetrovanie Klimenta ďalej pokračovalo, ale pár dní nebolo zamerané na ukrývanie cenností v Michalovciach. Dôvodom takéhoto postupu vyšetrovateľov bolo to, že orgány Ministerstva vnútra potrebovali overiť výpoveď Klimenta vykonaním prehliadky kláštora v Michalovciach.

Hľadanie skrytých cenností

19. januára 1960 prikázal vyšetrovateľ vykonať prehliadku priestorov kláštora redemptoristov, zvlášť zvonice. Prehliadku vykonali 21. januára 1960 príslušníci bezpečnosti nadporučík Jelínek, kapitán Vladislav Šlor a nadporučík Ján Legiň. Prítomní boli aj Peter Spišák, generálny vikár pravoslávnej eparchie, a Mikuláš Ščerbej, riaditeľ eparchiálnej rady. V tajnej skrýši bol podľa zostavenej zápisnice nájdený bohostánok vyrobený zo žltého a bieleho kovu, pamätná kniha návštev, knihy, obrázky a písomnosti, ale aj zväzok kľúčov. No zlaté mince, hodinky, prstene a monštrancia sa tam podľa zápisnice nenašli. Pomýlil sa Kliment? Nájdené veci neboli priznané?

O vykopaní ukrytých vecí podal dôležitú správu Jelínek. Kvôli jej dôležitosti ju uvediem celú, tak ako bola napísaná: „Dle výpovědi vyšetřovaného KLIMENTA došlo v roce 1950 před zrušením zhora uvedeného kláštera k ukrytí některých cenných věcí. Po příjezdu na KS-MV Prešov byl o případě informován s. krajský náčelník a náčelník 3. odboru s. npor. LEGIŇ, který dříve vykonával funkci náčelníka OO-MV v Michalovcích. Společně se ss. LEGIŇEM a kpt. ŠLOREM jsme odejeli dne 21. 1. 1960 do Michalovec. V důsledku toho, že s. LEGIŇ znal sám dobře okolí kláštera, provedli jsme si sami obhlídku. Na okresním oddělení jsme hovořili se zást. náčelníka, kterého jsme se doptali na vhodnou osobu v klášteře, kterou by jsme mohly informovat o návštěvě ve zvonici, která se nachází v zahradě bývalého kláštera, poblíže kostela. Byl nám doporučen ředitel eparchiální rady ŠČERBEJ (spolupracovník), na kterého jsme se skutečně obrátili. Informovali jsme ho o tom, že by jsme se rádi podívali do zvonice, kde nás některé věci zajímají. Toto vysvětlení mu postačilo a nechal nás zavést do zvonice domovníkem, kterému dal pokyn, aby nás tam nechal o samotě.

Po přichodě do zvonice se vpravo nacházely schody do věže a prostor před schodmi byl betonový. Po odchodu domovníka jsme provedli znovu obhlídku zvonice a našli jsme druhý vchod, za kterým byl prostor s hlíněnou podlahou, což odpovídalo výpovědi KLIMENTA. Počaly jsme kopat ve vzálenosti asi 40 cm od prahu směrem vpravo do rohu, kde jsme zjistili nakypřenou půdu. Pod úderem lopaty byl slyšet dutý zvuk, a proto bylo pokračováno v kopání. Po krátké chvíli byl zjištěn obrys podlouhé vykopané díry. V hloubce asi 70 cm jsme narazili na položené prkno, pod kterým byla plechová bedna. Po odkrytí vrchu byl přivolán ředitel ŠČERBEJ a generální vikář SPIŠÁK, aby byli přítomni vykopání plechové krabice – bedny.

Před vyjmoutím bedny ze země byl přivolán technik VB, který provedl vyfotografování ukrytu. Rovněž tak po vyjmutí bedny byl pořízen snímek a později při otevření bedny. Při otevření bedny byl přítomen i biskup pravoslavné církve, který se přišel podívat. Všechny věci byly odneseny do kanceláře ředitele, kde byl sepsán protokol o prohlídce se soupisem všech věcí nacházejících se v bedně.

Obsah bedny však nepotvrdil výpověď KLIMENTA, a sice v tom směru, že mezi věcmi se nenacházel žádný kalich, nýbrž pouze svatostánek a větší množství knih. Při rozhovoru s ředitelem ŠČERBEJEM bylo nám sděleno, že věřící poukazuji na to, že v kostele byla dříve zlatá monstrance, která před odchodem mnichů z kláštera zmizela a že zřejmě bude rovněž někde ukryta. Bližší podrobnosti neuvedl, neboď v uvedené době v klášteře nebyl.“

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 03/2025

Manželská láska, ktorá je radostná, je láska plodná a požehnaná pre všetkých. Manželia sú stvorení na Boží obraz a podľa Božieho obrazu sa majú snažiť aj žiť. Byť obrazom Boha znamená byť obrazom Boha, ktorý je verný a žije v spoločenstve osôb.

Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. (Gn 1, 27). Prvý fakt, ktorý je zrejmý z týchto slov, je, že manželstvo nie je výtvorom človeka, ale Boha, ktoré Boh vybavil vlastnými zákonmi. O aké zákony ide? Ide o zákony vpísané do prirodzenosti muža a ženy a do ich vzájomnej lásky.

Stvorenie človeka, manželstvo i založenie Cirkvi sú zjednotené do jedného stvoriteľského aktu Božieho. Tým je vysvetlené aj to, prečo sa v Biblii používa manželská terminológia v tých prípadoch, keď je vysvetľované tajomstvo vzťahu medzi Bohom a človekom – snúbenica, manželka, svadobná hostina a pod.

Stvorenie človeka, manželstvo i založenie Cirkvi sú zjednotené do jedného stvoriteľského aktu Božieho.

Sv. Ambróz Milánsky tvrdí, že ľudský rod je „dobrý“ jedine v zjednotení toho, čo je mužské, s tým, čo je ženské. Jedine ľudská diáda – Adam a Eva, muž a žena nás privádza k chápaniu veľkoleposti Božej. Sv. Ján Zlatoústy nás zasa ubezpečuje, že keď sa muž a žena zjednocujú vo svätej tajine manželstva, nevytvárajú obraz niečoho pozemského, ale obraz samého Boha.

Muž a žena sa zjednocujú v treťom zväzku, v Bohu.

Tak ako božská a ľudská prirodzenosť je spojená v jednej hypostáze Slova. Tak ako Otec a Syn sú zjednotení vo Svätom Duchu. Cez jednotu viacerých je vyjadrená trinitárna dogma, ktorá je pravdivým životom Cirkvi a tajiny manželstva: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (Mt 18, 20). Vďaka takémuto hlbokému významu je manželstvo parabolou budúceho veku. Z tejto perspektívy prinavrátený obraz jednoty už nebude pár: „Nebudete sa ženiť v kráľovstve Božom a budete ako anjeli.“

To, čo je mužské, s tým, čo je ženské, bude v človeku v Božom kráľovstve. Obnovený Adam bude Evu nosiť vo svojom boku.
Jedným zo spôsobov, ktoré využíva Pán pre zjavenie dôležitej pravdy pre manželstvo, sú slová, ktoré hovorí muž žene a žena mužovi. Muž, ktorý berie svoju úlohu ako hlava rodiny vážne, bude nielen svojej žene načúvať, ale bude jej názory a rady vyhľadávať. Veriaca manželka je najčastejším prostredníkom, skrze ktorého môže jej muž prijímať Božiu múdrosť a naopak. Žiadna žena nie je neomylná a ani muž nemá patent na to, že rozhodne vždy správne. Preto posledné slovo má Kristus, ktorý má byť obrazom manželstva – rodiny. (Belejkanič I., Pravoslávne Dogmatické Bohoslovie II.).

Pravé šťastie a pokoj jedine v Kristovi

Ježiš je konkrétna živá osoba, iba v ňom manželia dosiahnu pravé šťastie a pokoj. Nezáleží na tom, či je človek v manželstve alebo žije ako slobodný, lebo Ježiš pre každého jednotlivca opustil svojho Otca, svoju matku, pretože ťa miluje. Kristus chce, aby mohol k tebe priľnúť, pretože ťa má rád, a to bez ohľadu na to, že ty si neverný. Kristus sa chce s tebou stať jedno telo spôsobom osobným, pretože ťa miluje takého, aký si, miluje ťa naveky. To je východisko pre rodinný život. Každý člen rodiny musí osobne zakúsiť odpustenie, lásku a prijatie, ktoré nám Boh v Kristovi ponúka. Každý musí zažiť osobnú skúsenosť so živým Kristom a prijať riešenie, ktoré nám ponúka. Dať Krista na prvé miesto, nech on rozhoduje vo všetkom, vo všetkých oblastiach života.

Kristus sa chce s tebou stať jedno telo spôsobom osobným, pretože ťa miluje takého, aký si, miluje ťa naveky.

Biblia je pravdivá a moderná kniha, ktorá ponúka riešenie v každej životnej situácii, lebo slovo Božie je pravda, je tým, ktorý sa nám zjavuje. Skúšať žiť úprimne podľa Biblie je niekedy ťažké. Ak sa manželia budú usilovať o poslušnosť Bohu, budú pravdepodobne prežívať bolesť, ktorej by sa vyhli, keby cieľom manželstva bolo „cítiť sa dobre“. Je dobré spomenúť si vtedy na slová svätého Petra: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ (Jn 6, 68).

Ja alebo Biblia?

Je možné nasledovať buď Boha, alebo vlastné sklony. Otázka, ktorú si máme klásť pri manželských ťažkostiach, nie je: „Čo zlepší moje manželstvo?“, ale „Čo nám hovorí Biblia, že máme robiť?“ Božie slovo musím uprednostniť pred tým, o čom sa domnievam, že najlepšie naplní moje potreby. Rozhodnutie žiť život s Kristom a v Kristovi v žiadnom prípade nezaručuje, že naše manželstvo bude v poriadku. K dokonalému podobenstvu o manželstve patrí aj to, že prijmeme kríž. Kým svoj malý alebo veľký kríž nesieme odvážne, stojíme medzi jeho učeníkmi a on nás poteší.

Vari neprišiel Kristus preto, aby naplnil naše potreby? Ježiš nám chce dať zažiť plnosť v každej oblasti nášho života. Stáva sa nám, že naše potreby sa dostanú do centra a upútajú našu pozornosť, zatiaľ čo Boh zostáva bokom. Je vhodný len na to, aby ukazoval cestu k lepšiemu naplneniu. V biblickom kresťanstve je to však Ježiš Kristus, na koho je smerovaná naša pozornosť. On volá svojich, aby získali pravé naplnenie tak, že stratia sami seba pre jeho slávu.

Manželský pár predstavuje „Boží obraz“, a to obaja spoločne, manžel aj manželka.

Ježiš chce od nás len minimum, ktoré mu zo svojho života dávame. On chce byť jediným Pánom. Lebo iba tak môže dať to, čo prisľúbil: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10, 10b). A preto trpezlivý Boh chce, aby sme boli spasení, povolaní jeho Synom pre večný život. (Pastyr Erma. Kn. III., 7; V knihe: Pisanija mužej apostolskych).

Na generálnej audiencii (2014) Svätý Otec František hovoril v katechéze o manželstve. V duchu Knihy Genezis vysvetlil, že manželský pár predstavuje „Boží obraz“, a to obaja spoločne, manžel aj manželka. „Manželstvo je ikonou lásky Boha, ktorý je s nami.“ povedal a poukázal na tajomstvo vzťahu Krista a Cirkvi, o ktorom hovorí sv. Pavol v Liste Efezanom. (Ef 5, 21 – 33). Manželstvo ďalej charakterizoval ako zasvätenie sa muža a ženy pre lásku, ktoré v sebe obsahuje poslanie, misiu. Hovoril aj o ťažkostiach, s ktorými sa manželia musia učiť zápasiť, pričom opäť pripomenul tri „čarovné slovíčka“ – prosím, ďakujem a prepáč – a vzájomnú modlitbu manželov jeden za druhého.

Autor: Protojerej. ThDr. Marek Pejo, PhD., 
farár Lekárovce

Publikované v časopise Misionár 02/2025

Začiatok prenasledovania

Vráťme sa však ešte do roku 1948, keď sa v Československu dostali k moci komunisti. Začali otvorene útočiť aj proti Gréckokatolíckej cirkvi, ku ktorej patrili aj redemptoristi v Michalovciach, Stropkove a Sabinove. Komunisti presadili v legislatíve proticirkevné zákony, obrali Cirkev o materiálne dobrá a veriacim siahli na právo slobodne vyjadrovať svoju vieru. Už vo februári 1950 všetky kláštory dostali na vyplnenie dotazníky týkajúce sa hnuteľného i nehnuteľného majetku a tiež počtu obyvateľov kláštora. V takejto situácii je pochopiteľné, že sa v kláštoroch ešte znásobilo horúčkovité skrývanie cenných vecí a úschova či rozdávanie finančnej hotovosti členom kláštorov alebo známym laikom.

Skrývanie cirkevného majetku

Ešte 20. mája 1949 Okresný akčný výbor Slovenského národného frontu v Michalovciach informoval ústredie v Bratislave, že protoigumen Dominik Metod Trčka odišiel s cennejšími vecami (malo sa na mysli písacie stroje, fotoaparáty, litografické stroje, zväčšovacie prístroje a veľké množstvo papiera na knihy a časopisy) do kláštora redemptoristov v Podolínci. Štátne úrady túto činnosť veľmi podrobne sledovali, lebo aj cirkevný tajomník Okresného národného výboru v Michalovciach Ján Bánoci 26. februára 1950 hlásil na Krajský národný výbor v Prešove a Slovenský úrad pre veci cirkevné v Bratislave, že rehoľníci skrývajú cirkevný majetok, zvlášť cennosti, aby nemohli byť pojaté do pripravovaného súpisu majetku. Knihy a šatstvo zasa ukrývajú u svojich dôverníkov. Zároveň však 17. marca 1950 konštatoval, že pri súpise inventáru kláštorného majetku redemptoristi nekládli odpor a nevyskytli sa žiadne problémy.

Akcia „K“ – obsadenie kláštora

Rehoľný život v mužských kláštoroch bol na dlhý čas znemožnený Akciou „K“, ktorej hlavná časť sa uskutočnila v noci z 13. na 14. apríla 1950. Po obsadení kláštora redemptoristov Štátnou bezpečnosťou a ľudovou milíciou a internácii rehoľníkov bol zmocnencom kláštora Jánom Pieckom a cirkevným tajomníkom Jánom Bánocim vyhotovený aktualizovaný súpis majetku. Veci rozkradnuté milicionármi, príslušníkmi bezpečnosti a inými „vyvolencami“ sa do inventárneho súpisu samozrejme nedostali. Kláštor s chrámom bol v druhej polovici mája 1950 odovzdaný do užívania pravoslávnej cirkvi.

Hon na cennosti kláštora

Je zaujímavé, že trvalo ďalších takmer desať rokov, kým boli objavené skrýše, kde redemptoristi uložili cennosti. Štátna bezpečnosť to zistila vlastným vyšetrovaním. Dňa 15. januára 1960 položili pražskí vyšetrovatelia otázku redemptoristovi otcovi Augustinovi Klimentovi, ktorý bol v roku 1950 členom komunity v Michalovciach, aké opatrenia urobili členovia kláštora pred jeho zrušením. Kliment odpovedal, že boli ukryté cennosti, tri zlaté kalichy a strieborný bohostánok. Pravdepodobne táto výpoveď spustila lavínu ďalšieho vyšetrovania, ktoré viedlo k odhaleniu tajných skrýš s cennosťami.

Záchrana pre budúcnosť

Vyšetrovateľom sa podarilo od Klimenta zistiť, že likvidácia kláštorov saleziánov a zabavenie ich majetku utvrdila redemptoristov v presvedčení, že sa blížia zlé časy. Protoigumen Trčka preto urobil rozhodnutie, aby boli ukryté niektoré cenné veci a mohli byť zachránené pre budúcnosť, keď sa upokojí spoločensko-politická situácia. Kliment tvrdil, že otec Ján Cyril Zakopal uložil kalichy a bohostánok do kovovej skrinky o rozmeroch 100 x 50 x 50 cm. Následne skrinku zavreli a zámočník Michal Pösz z Michaloviec, ktorý pomáhal v kláštore s údržbárskymi prácami, veko zaletoval. Skrinku mal potom brat Peter Teodul Michalič zakopať pod podlahu vo veži, hneď pri prahu dverí.

Neutíchajúce výsluchy

O tri dni, teda 18. januára 1960, Kliment podstúpil ďalší výsluch, v ktorom sa vyšetrovatelia zamerali na zistenie ďalších informácií vo veci skrývania cenností v michalovskom kláštore. Prezradil pritom ukrytie 10 zlatých mincí v krabici pri prahu dverí zvonice, pričom jedna z nich mala byť Svätováclavský dukát a ostatné boli zlaté rakúske 10 a 20 koruny, zlatých hodiniek, troch prsteňov a zlatej monštrancie. U laikov v okolí Michaloviec boli ukryté dve cirkevné zástavy, reprezentujúce Ružencové bratstvo a Bratstvo Božského Srdca, ktoré boli vyšívané zlatom a používali sa počas cirkevných slávností a procesií. Jednému laikovi bola zverená peňažná hotovosť okolo 150 000 Kčs.

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 02/2025

Najhlbšie vysvetlenie Kristovho zásahu do manželstva nájdeme u sv. Pavla. Pavol objasnil, že Kristus vtiahol manželstvo medzi kresťanmi priam do svojho „tajomstva“, že spravil z manželstva prostriedok posvätenia. Preto vravíme, že manželstvo je nielen prirodzené a pozemské, ale tiež nadprirodzené a večné.

Výraz „Cirkev“ je z gréckeho „Kyriake“ a znamená „tá, ktorá patrí Pánovi“. Medzi Cirkvou a Kristom je zväzok lásky. Ten je pevnejší, nežnejší a svätejší než všetko, čo kedy bolo medzi Bohom a človekom. V kresťanstve sa mužovi a žene dostáva úloha zobraziť model jednoty medzi Kristom a Cirkvou tu na zemi. Je to model sebaobetovania, oddanosti a vernosti. V kresťanstve stojí manželstvo oveľa vyššie, je to mystérium, tajomstvo. „Toto tajomstvo je veľké, ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ (Ef 5, 32).

V ňom sa odráža obraz Božieho kráľovstva v prítomnosti i v budúcnosti. Preto ako protiklad prirodzeného zmýšľania pochádza veľká časť pravej radosti v manželstve z dávania, nie z prijímania. Svet má na každom kresťanskom manželstve vidieť ono vzájomné dávanie a vzájomné vydávanie seba samého, ktoré je charakteristické pre vzťah Krista a Cirkvi. (Christenson L., Kresťanská rodina).

Veď nik nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela.

Prežívanie lásky v manželskom vzťahu

Krásny text sv. Pavla nás poučuje o spôsobe, akým má manžel a manželka, každý podľa svojho povolania, prežívať lásku v manželskom vzťahu, ako aj vo vzťahu k svetu a Bohu: „Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom. Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom.

Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola  svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého.

Veď nik nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela. Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké, ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.“ (Ef 5, 21 – 33).

Vzájomná podriadenosť manželov

Sv. Pavol kladie podriadenosť ako požiadavku tak pre muža, ako aj pre ženu. Vzájomná podriadenosť manželov má však svoj koreň v podriadenosti ženy. Rovnováha narušená prvým pádom sa môže znovu získať jedine v úplnom odovzdaní sa Bohu a v nezištnom oddaní sa druhému. Podriadenosť ženy je len odpoveďou na predchádzajúce podriadenie sa muža. Podriadenosť z lásky, ktorá je jedinou cestou ku svätosti, k náprave manželstva.

K vytvoreniu nových vzťahov a znovuzískaniu harmonickej rovnováhy, aká bola pred prvým pádom, vedie evanjeliová cesta sebazapierania z lásky k druhému. Prvá po nej kráča žena, uvádza muža do nového typu vzťahu, kde už nejde o sebauspokojenie prostredníctvom ovládania druhého, ale o darovanie sa druhému. (Croissant L., Kňazstvo ženy alebo kňazstvo srdca).

Keď sa pozrieme na Krista, vidíme, ako má byť prežívané manželstvo. Je akoby zrkadlom. Keď sa pozrieme na manželstvo, ktoré je prežívané podľa Božej vôle, potom v ňom objavíme Kristov obraz.

Manželstvo bez kríz nejestvuje

Tu na zemi nie je manželstvo bez kríz. I Cirkev je neraz pre Krista nevernou snúbenicou. Často je voči nemu nevďačná, neposlušná, neverná.

Aký je Ježišov postoj? Kristus svoju Cirkev nikdy nezavrhne, aj keby by si to veľakrát zaslúžila. Je vždy ochotný jej odpustiť. Veď Kristus si svoju Cirkev sám posvätil a očistil. Posvätil ju pred tvár ľudí v nesmiernej kráse. Bez poškvrny, bez vrásky, bez vady. Medzi Kristom a jeho Cirkvou nikdy nie je možný rozvod. Kristus sa za ňu vydal, za tú svoju snúbenicu. Kristus je ten, ktorý ostáva verný, milujúci a odpúšťajúci.

 V novozákonnom ponímaní Cirkev je telo Kristovo. V ňom Kristus je hlava a všetci, ktorí sa zrodili z vody a Ducha, sú členmi tohto tela. (Trockij S., O svjatosti braka).

Poriadok v manželstve

„Boží poriadok“ je poriadok autority a zodpovednosti jeden za druhého. Sv. Pavol to vyjadruje takto: „Hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy muž a hlavou Krista Boh.“ (1 Kor 11, 3). „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!“ (Kol 3, 20).

Ak má tento poriadok v manželstve fungovať, je nutné, aby manželia pochopili, ako kresťanský muž správne buduje svoju autoritu a ako kresťanská žena sa tejto autorite podriaďuje.

Každá žena na počiatku podľahla pokušeniu hada, vzbudila mužovu nedôveru, čo spôsobilo rozdelenie. Svojou osobitnou účasťou na posvätnej obeti má však moc obnoviť dôveru a uzdraviť rany, spôsobené rozdelením.

Práve žena má kľúč k zmiereniu. Ak žena pochopí, že muža potrebuje, že sa k nemu musí obrátiť, nájde vlastnú identitu. Prinesie mu všetky bohatstvá svojho milujúceho srdca a bude môcť prijať všetko, čo jej on chce dať. Takto spoločne dosiahnu svoj plný rozvoj, ku ktorému ich Boh povoláva. (Croissant L., Kňazstvo ženy alebo kňazstvo srdca).

Ježiš sa cíti doma iba tam, kde je život podrobený Božiemu poriadku. Takto má Svätý Duch možnosť konať svoje dielo: vyučovať a viesť manželov, aby si svoj rodinný život usporiadali tak, ako ho Pán stvoril a určil.

Nemáme žiť podľa spôsobu tohto sveta, ale premenenou obnovou zmýšľania poznávať Božiu vôľu.

Boh k nám prehovára

Spôsoby Božieho vedenia mnohých ľudí ľaká. Vedia, že vo Svätom písme sa hovorí o tom, že Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom prehovára k ľuďom. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom Boh prehovoril kedysi k otcom ústami prorokov...“ (Hebr 1, 1). Ale považujú to za mienené obrazne. Druhí si zasa myslia, že je opovážlivé niečo také od Boha očakávať.

Boh vo svojom Slove nás učí slovom i príkladom, že kresťania majú a môžu poznávať jeho vôľu. Nemáme žiť podľa spôsobu tohto sveta, ale premenenou obnovou zmýšľania poznávať Božiu vôľu.

Poznávanie Božej vôle sa netýka prorokov, ale ľudí Bohom na to vyvolených. Má to byť samozrejmá skúsenosť každého Božieho dieťaťa. Pán, náš Boh, nám často dáva spoznať svoju vôľu mimoriadnym spôsobom, ale práve tak i cestou obyčajného ľudského chápania a zdravého rozumu. Žiť v plnom súlade s Božou vôľou je cieľ, ku ktorému ako kresťania smerujeme. (Christenson L. a Nordis A., Kresťanský manželia).

Jednota manželov

Manželia môžu byť jednotní len pod jednou podmienkou: ak je každý jeden z nich osobne jedno telo s Kristom.

Jednota manželov je možná jedine v Kristovi! Muž a žena sa navzájom tak milujú, že sa odovzdali Božej láske. Nepatria už jeden druhému, lež spolu patria Bohu a spoločne počúvajú jeho hlas. Keď sa dvaja ľudia vzájomne milujú, počúvajú jeden druhého. Keď milujeme Boha, počúvame ho, a to tak, že na začiatku každého dňa sa stíšime, čítame si jeho slovo a pokúšame sa počúvať, čo nám pre tento deň celkom osobne chce Boh povedať. Pravá sloboda spočíva v uskutočňovaní Božej vôle a nie vôle človeka a našej tvrdosti. (Antonov N. R., Učebník bogosluženia).

Autor: Protojerej. ThDr. Marek Pejo, PhD., 
farár Lekárovce

Publikované v časopise Misionár 01/2025

 „Toto je deň, ktorý dal nám Pán, radujme sa i veseľme sa v ňom.“ Rada si pospevujem túto pesničku, no nielen vtedy, keď mi je fajn. Spievam si ju aj, obrazne povedané, počas dažďov, snehu a víchrice. Prečo si nenastaviť deň podľa seba? I keď celý človek bolí, nedá sa to? Ale áno, dá.

Každý deň beží, ale nie podľa seba, nie podľa akýchsi jeho (nemýľ si JEHO) zákonov. Veď je to len deň, rozumu nemá, srdce mu nebije. To my dodávame dňu šmrnc, dych diania a srdce bije v našej hrudi. Je jasné, že nestačí dať príkaz dňu, DNES IDEŠ PODĽA MŇA! Svoje vnútro nastaviť dofarebna a dovesela je predsa možné (i nutné).

Pracovať na sebe

Každý z nás je originál a potrebuje pracovať na sebe. Čo to znamená? Nahliadnuť do svojho vnútra (denne, raz za čas nestačí) a byť v kontakte sám so sebou (v láske a pochopení) a rast ega do obrovských rozmerov až tak nehrozí. Pokiaľ je však práca na sebe len otázkou výkonu „musím a musím“, práve to môže viesť k pýche a napokon vyústiť do úzkosti. Robím len to, na čo mám.

Ak raz nerozumiem číslam a tým rôznym logickým (pre mňa nelogickým) operáciám, nedám sa na cestu vedeckého pracovníka alebo učiteľky matematiky. Ak sme do niečoho tlačení a vnútro kričí po slobode (vyslobodení) a zmene a nič z toho neprichádza, hľadáme možnosti v pomyselnom nemožnom kruhu, z ktorého sa nedá vycúvať a veľakrát až do stavu utlmenia a mávnutia nad tým rukou. A bum-bác.

Prekoprcne sa to až do rôznych závislostí. Únik, útek, zavrieť oči nad realitou a troška si dopomôcť k úsmevu. No za akú cenu? Najvyššiu. Cenu pádu až na dno a žiadna soška Oscara za výkon ani potlesk (iba ak Zlatá malina za najhorší počin).

Darovaný deň

Ráno, keď sa moje oči roztvoria, (po)usmejem sa s vďakou za darovaný deň, vôbec za život, a potom odovzdám do jeho rúk celý čas, ktorým musím prejsť. S dôverou. Robiť to, čo robil Ježiš, vložiť sa do rúk láskavého Otca a dôverovať, že ON vie, čo je pre nás najlepšie a že sa o nás vždy POSTARÁ. Osobná krížová cesta, slzy a strach v Getsemane. Vyjsť na Lebku... Golgotu... Kalváriu...

Vždy, keď prichádzame pred Boha (v modlitbe a rozhovore), potrebujeme presunúť pozornosť zo seba – vrátane svojich pocitov nehodnosti a pochybností o nás samých – a dovoliť Bohu, aby nás miloval. Dať mu celého seba a svoj život. Nebáť sa, i keď sa zatrasieme nad myšlienkou na zajtra.

Odovzdať svoje starosti

Je dôležité odovzdávať do jeho rúk a starostlivosti aj svojich blízkych a milovaných. On ich miluje ešte viac než my. A tak namiesto toho, aby sme sa pre nich (nezmyselne) trápili, môžeme ich a všetky ich starosti (a naše o nich) zveriť do Božích rúk.

Dôležitá je dôvera. Komu sme ako deti najviac verili? Kto bol našou istotou? Otec, mama, starí rodičia. V BOHU je sústredené všetko to, čo je pre človeka potrebné. Miluje v každom čase a i hriešnika, ktorý padol.

Požehnaný čas.

Autor: Alenka Medvecká

Publikované v časopise Misionár 02/2025

Kláštory sú turisticky vďačné miesta, pretože majú veľmi bohaté dejiny. Čím je kláštor väčší a starší, čím početnejšia komunita v ňom pôsobila, tým väčšie množstvo významných udalostí sa stalo medzi jeho múrmi, cirkevných slávností, dobrých diel a činov. Ľudská pamäť však má svoje obmedzenia, môže obsiahnuť iba isté množstvo informácií.

Nie je preto čudné, že ak bola snaha zachovať udalosti a informácie pre ďalšie generácie, bolo potrebné ich zapísať. Toto bola úloha kláštorného kronikára, ktorý dôveryhodne a pravdivo zaznamenával udalosti späté s kláštorom a životom v ňom. Veľkou výhodou bolo, že udalosti zaznamenával bezprostredne po tom, ako sa stali, teda kronikár zapísal často aj detaily, na ktoré by si už časom iba málokto spomenul. Vďaka takto zaznamenaným udalostiam dnes vieme, ako sa žilo v kláštoroch nielen pred storočiami, ale aj v nedávnej minulosti.

Kláštorná kronika

Aj v kláštoroch Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa, populárne nazývanej redemptoristi, sa v jednotlivých kláštoroch viedli kroniky. Je pochopiteľné, že kroniku stále viedol niektorý z členov komunity. Dokonca, ak v kláštore okrem komunity bol ešte formačný dom, napríklad juvenát, aj ten si viedol vlastnú kroniku.

Prirodzene, ak pri kláštore fungoval cirkevný spevácky zbor alebo nejaké spoločenstvo miništrantov, aj toto si mohlo viesť svoju kroniku. Vďaka týmto kronikám, a samozrejme aj kronikárom, sa zachovalo mnoho informácií, z ktorých je možné ako z kamienkov vyskladať mozaiku činnosti kláštora, jeho členov a jednotlivých udalostí.

Kláštor redemptoristov v Stropkove mal tiež svoju kroniku a aj svojich kronikárov, ktorí postupne zaznamenávali udalosti späté s kláštorom a jeho členmi. Je pochopiteľné, že ak bol kronikár dôsledný, okrem týchto udalostí tam zaznamenal aj kontext udalostí, širšie súvislosti alebo aj dôležitejšie udalosti, ktoré sa stali v meste, a nejakým spôsobom súviseli s kláštorom a jeho obyvateľmi.

Založenie kroniky po príchode do Stropkova

Kronika redemptoristov bola písaná od ich príchodu do Stropkova, teda od jesene 1921. Je viditeľné, že prvé stránky kroniky boli písané až s odstupom času, čo je na škodu, pretože žiadalo by sa dozvedieť sa zo samotnej kroniky aj niečo viac o príchode a prvých dňoch ich pôsobenia v novom pôsobisku.

Kronika zachytáva apoštolát v meste, jeho blízkom okolí, ale aj prostredníctvom ľudových misií vo vzdialenejších farnostiach. Všíma si osudy jednotlivých členov kláštora, rímskokatolíkov a gréckokatolíkov, ich činnosť, každodenné radosti i starosti, popisuje rôzne práce, rekonštrukcie, prestavby kláštora, kostola i záhrady. Prechádza obdobím prvej československej republiky, druhej svetovej vojny a napokon popisuje aj povojnové udalosti, samozrejme to všetko hlavne z pohľadu redemptoristov.

Posledné stránky kroniky, ktoré zaznamenávajú odchod rímskokatolíckych redemptoristov zo Stropkova v roku 1946, sú písané už mimo Stropkova.

Stratená kronika

Druhú kroniku si viedli gréckokatolícki redemptoristi. Nevieme presne, kedy bola založená a dokedy ju písali. V rokoch 1948 – 1950 písal kláštornú kroniku Bohumil Teofil Čelůstka, neskôr ju viedol Jozef Čverčko. Čelůstka v marci 1948 v nej zaznamenal: „10/III. smrt („tragická“) ministra zahraničí Jana Masaryka. Poslední týden byl politicky velmi pohnutý – komunisti přišli k vládě – obavy do budoucnosti.“ Žiaľ, je to jediný záznam, ktorý sa nám z kláštornej kroniky zachoval, a to iba vďaka tomu, že ju Čelůstkovi citoval príslušník Štátnej bezpečnosti počas vyšetrovania, aby ho usvedčil z nepriateľstva voči socialistickému zriadeniu v Československu.

Totiž, v prvých dňoch januára 1962 príslušníci Štátnej bezpečnosti pátrali aj v Stropkove po osobách, ktoré ukrývali cennosti a písomnosti stropkovských redemptoristov. U Michala Maruščáka okrem liturgických predmetov a kníh 3. januára 1962 zabavili aj „1 ks deník s písemnými poznámkami (řádová kronika)“. Táto kronika bola písaná perom do linkovaného zošita. Ak sa aj zachovala, zatiaľ sa ju nepodarilo nájsť.

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 01/2025