Erik pochádzal z praktizujúcej katolíckej rodiny. Veľmi rád chodieval so svojou babkou do chrámu. Keď dospieval, postupne sa prestával zúčastňovať na svätých liturgiách. Bolo očividné, že sa čosi odohráva v jeho duchovnom živote. Dlhšiu dobu nezažil svätú spoveď, po akej by jeho srdce túžilo. Myslel si, že každý hriech vzbudí u jeho spovedníka odsúdenie. Žiaľ, mal takú skúsenosť, keď sa stretol s nepríjemným zaobchádzaním. Nikto z nás nie je neomylný, no toto ľudské zlyhanie v ňom zasialo semienko pochybností a vzdoru.
Postupom času Erik začal Boha vnímať ako prísneho sudcu a prestal úplne praktizovať vieru. Jeho cesta k zatrpknutosti voči viere a vnímaniu Boha ako prísneho sudcu ukazuje, aký silný vplyv môžu mať naše osobné skúsenosti na vzťah s Bohom. Tento pohľad však nie je správny. Boh nie je prísnym sudcom, ktorý čaká na každú našu chybu, aby nás potrestal. Naopak, cirkev nás učí, že Boh je milosrdný Otec, ktorý neprestáva túžiť po našej spáse.
Nie súdiť, ale spasiť
Vo Svätom písme nachádzame jasný dôkaz toho, že Božia spravodlivosť je neoddeliteľná od jeho milosrdenstva. Je pravda, že Boh súdi, ale jeho súd je vždy spravodlivý a predovšetkým očistný. V evanjeliu Ježiš hovorí: „Neprišiel som na to, aby som súdil svet, ale aby som ho spasil.“ (Jn 12, 47). Keď sa pozrieme na život Ježiša Krista, vidíme, že neprišiel ľudí odsúdiť, ale zachrániť. Jeho správanie k hriešnikom, ako sú Mária Magdaléna alebo Zachej, ukazuje Božiu nevyčerpateľnú túžbu odpustiť a uzdraviť.
„Neprišiel som na to, aby som súdil svet, ale aby som ho spasil.“ (Jn 12, 47)
Jedným z najvypuklejších príkladov Božieho milosrdenstva je podobenstvo o márnotratnom synovi. (Lk 15, 11 – 32). Syn, ktorý opustil svojho otca, všetko premárnil, no po návrate ho otec prijal a oslávil. Tento obraz je zrkadlom Božieho vzťahu k nám. Aj keď sa od neho odvraciame a zlyhávame, nikdy nás nezavrhuje, ale prijíma späť s otvorenou náručou.
Keď negatívna skúsenosť zdeformuje pohľad
V Erikovom prípade sa zdá, že jeho pohľad na Boha bol deformovaný negatívnymi skúsenosťami s človekom. To je dôležitý moment, pretože ukazuje, že naše vnímanie Boha môže byť ovplyvnené osobnými skúsenosťami s ľuďmi. Kňazi, ktorí vykonávajú spoveď, sú prostredníkmi Božieho odpustenia, ale nie sú dokonalí ako sám Boh.
Tento problém sa týka ľudského správania, ktoré môže naraziť na naše očakávania alebo vnímanie Boha ako vzdialeného a neprístupného. Preto je dôležité, aby sa k ľuďom pristupovalo s porozumením a láskou, nie s prísnosťou a odcudzením. Práve tento rozdiel môže spôsobiť, že sa aj zarmútený človek vráti späť k Bohu.
Erikov príbeh je výstrahou, ale aj výzvou. Mali by sme si uvedomiť, že Boh nie je prísny sudca, ale predovšetkým milosrdný Otec. Niekedy stačí malá iskra lásky a porozumenia, aby sa človek vrátil na správnu cestu. Naša viera musí byť postavená na poznaní pravdy, že Boh je láskavý a milosrdný voči svojmu ľudu. Mali by sme si uvedomiť, že on nás nikdy neodmieta. Boh stále čaká na náš návrat, ktorý nie je len otázkou pokánia, ale hlavne hlbokej obnovy nášho vzťahu s ním.
Autor: Jeremiáš Uličný
bohoslovec