Prišiel koniec marca 2021. V plnom prúde boli prípravy osláv storočnice príchodu redemptoristov do Stropkova. V pondelok 29. marca som kontaktoval pána Pavla Bujdoša s tým, či ešte platí jeho ponuka, že starú kroniku stropkovského kláštora, ktorú kúpil v aukcii na pražskej burze, daruje kláštoru. Súhlasil. Bol ochotný sa stretnúť a kroniku odovzdať stropkovským redemptoristom.

Kronika vrátená do rúk redemptoristov

Stretli sme sa v stredu 31. marca 2021 v stropkovskom kláštore. Na stretnutí ma prekvapilo, že pán Bujdoš stále tvrdil, že aj keď kroniku kúpil on, za vlastné peniaze, bol si vždy vedomý, že kronika patrí redemptoristom. Kroniku redemptoristom daroval bez akéhokoľvek finančného vyrovnania. Toto sa tak často nevidí, aby sa niekto vzdal takejto vzácnosti, hoci ju legitímne nadobudol. O to viac sme ako redemptoristi vďační, že nám kroniku nielen daroval, ale ju v podstate aj zachránil.

Dejiny Stropkova odhalené

Poklad skrytý v priestoroch michalovského kláštora redemptoristov bol skutočnou vzácnosťou. Nepodarilo sa ho zachrániť celý. Sme vďační, že sa podarilo zachrániť a získať aspoň kroniku stropkovského kláštora. Teraz už zostáva to príjemnejšie – bádať zápisy kronikárov, ktorí zapísali udalosti každodenného života týkajúce sa nielen komunity redemptoristov, ale aj obyvateľov Stropkova, ba aj širokého okolia. Mnoho informácií ste sa už dozvedeli aj vy, čitatelia časopisu Misionár, keďže v roku 2021 bola v časopise publikovaná séria článkov o príchode redemptoristov do Stropkova. Verím, že ešte bude príležitosť prezentovať na stránkach časopisu ďalšie zaujímavé informácie a príbehy z tejto kroniky.

Aspoň pre zaujímavosť nakoniec uvediem, kde už boli informácie z kroniky použité:
Knihy:
Mandzák, Daniel Atanáz: Redemptoristi v Stropkove 1921 – 2021;
Mandzák, Daniel Atanáz: Redemptoristi v Stropkove v rokoch 1921 – 1931;
Mandzák, Daniel Atanáz (ed.): Augustin Kliment. Moje spomienky na svetovú vojnu.
Šmajda, Ľuboslav a kol.: Breznica. Monografia obce (1404 – 2022);
Šmajda, Ľuboslav a kol.: Nižná Olšava. Prechádzky dejinami od roku 1382 do súčasnosti;
Šmajda, Ľuboslav: Svätci a svätice v stropkovských kostoloch.
Konferencie a zborníky:
Stropkov v priestore a čase. I. 2023;
Stropkov v priestore a čase. II. 2024.
Zborník:
Rinik, Maroš (zost.): Choďte a ohlasujte!
Diplomová práca:
Kasarda, Juraj: Pôsobenie 1. československého armádneho zboru v bojoch na rieke Ondava (november 1944 – január 1945).
Články:
Séria článkov v časopise Svatá Hora o redemptoristovi a Božom služobníkovi Jánovi Ivanovi Mastiliakovi;
Séria článkov v časopise Misionár o príchode a pôsobení redemptoristov v Stropkove.
Informácie z kroniky využili ako dôležitý prameň aj pamiatkári pri výskume interiéru Kostola Najsvätejšej Trojice v Stropkove, na základe čoho vznikol dokument: Návrh na reštaurovanie bočného oltára Panny Márie Lurdskej v kláštornom kostole Najsvätejšej Trojice.

Bohu sláva i Márii!

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 08/2025

Keď som sa dozvedel o existencii stropkovskej kroniky, hneď som písal do antikvariátu, že mám záujem kontaktovať kupca, lebo potrebujem informácie z kroniky. Z antikvariátu mi v pondelok 6. marca 2017 prišla odpoveď, že kronika bola predaná v aukcii. Informácie o výhercovi aukcie nikomu nedávajú, lebo im to zákon neumožňuje, ale preposlali mu moju žiadosť a emailovú adresu. No vo veci nastalo ticho. Antikvariát svoje urobil a kupec sa neozval.

Na dosah a stále ďaleko

Čo ďalej? Písal som známym, čo by sa vo veci dalo robiť. Veľmi pomohla Stáňa. 17. marca sa obrátila priamo na Políciu Českej republiky. Veľmi tam nepochodila. Problém bol v tom, že kronika nebola zaregistrovaná v zozname nezvestných kultúrnych pamiatok. Nie je jasné, koľkokrát bola kúpená a predaná, a keď ju kupec nadobudol v dobrej viere, je ťažké ju od neho vymáhať späť. Okrem toho, od jej zabavenia Štátnou bezpečnosťou prešli desaťročia, čiže je to už aj premlčaná doba. Polícia preto nemala ako tlačiť na predajcu alebo kupca. Navrhla preto riešenie, aby sme kontaktovali kupca a dohodli sa s ním.

Pochybyl antikvariát?

Antikvariát šípil, že začína mať problém, keďže mal pred aukciou kontaktovať pôvodcu kroniky, teda redemptoristov. Hľadal východisko zo situácie, aby obstál, aby sa ubránil. Údajne sa pred aukciou obrátil na nejakú kultúrnu inštitúciu v Stropkove, ale redemptoristov určite nekontaktoval. Tiež pre istotu 17. marca stiahol zo svojej web stránky aj fotografie stropkovskej kroniky so stručným popisom, ktorá už beztak bola predaná.

Stáňa požiadala antikvariát o stretnutie. Jej email bol preposlaný kupcovi. Ten však podľa antikvariátu neprejavil záujem o stretnutie, preto záležitosť smerovala do slepej uličky. Stáňa ešte zisťovala, čo by sa vo veci dalo urobiť, ale možností nebolo veľa. Navrhla preto vyčkať.

Kupec vypátraný... alebo žeby nie?

V pondelok 29. mája 2017 som sa podvečer vybral do pražského antikvariátu v nádeji, že sa mi podarí získať kontakt na kupca. Nepodarilo. Moja misia nebola úspešná tak, ako som si to predstavoval, ale napokon som neobišiel naprázdno. Večer som ešte napísal ďalší email do antikvariátu. Nasledujúci deň som dostal odpoveď, že mám zatelefonovať na zaslané telefónne číslo. Zatelefonoval som. Dozvedel som sa meno a priezvisko kupca a mesto, v ktorom žije.

Prišiel čas, kedy som sa vybral ku kupcovi. V utorok 6. júna 2017 okolo 19.00 hodiny som zazvonil pri dverách rodinného domu v Stropkove. Otvorila pani, ktorá zavolala Pavla Bujdoša, ktorého som hľadal. Keď som vysvetlil dôvod, prečo som prišiel, bol veľmi prekvapený a popieral, že by s tým mal čokoľvek spoločné. Odchádzal som sklamaný.

Prešlo pár mesiacov. 26. septembra 2017 som stretol Juraja, vtedy študenta dejín, ktorý sa venoval dejinám druhej svetovej vojny. Od neho som sa dozvedel, že Pavol Bujdoš kúpil kroniku stropkovského kláštora, v ktorej je popísané bombardovanie mesta Stropkov v jeseni 1944. Takže predsa je to pravda. Bol to však iný Pavol Bujdoš.

Vráti sa kronika domov?

V utorok 27. marca 2018 sa to konečne podarilo. Stretol som sa s Pavlom Bujdošom, kupcom kroniky stropkovského kláštora. Bol prekvapený, že som ho našiel. Po mojom vysvetlení, ako som roky pátral po stratenej kronike, ako sa nečakane objavila v pražskom antikvariáte a ako som sa napokon dopracoval k nemu mi aj on porozprával, ako sa dostal ku kronike. Zaujímajú ho dejiny Stropkova. Keď na aukcii pražského antikvariátu videl kroniku kláštora uvedomil si, že je to pre dejiny Stropkova unikátny prameň informácií. Ak by ju kúpil niekto iba kvôli starým fotografiám, tie by vybral a predal, a písaný text, ako nepotrebný, vyhodil, boli by nenávratne preč vzácne informácie. Rozhodol sa v aukcii kroniku kúpiť, čo sa mu aj napokon podarilo. Jeho zámerom bolo, aby sa kronika zachovala a prípadne, aby ju odovzdal v príhodnom čase stropkovským redemptoristom, ak o to budú mať záujem. A tí záujem mali.

V stredu 5. apríla 2018 sme sa s pánom Bujdošom opäť stretli, kde mi kroniku požičal na štúdium. Vrátil som mu ju na ďalšom stretnutí, 3. augusta 2018.

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 07/2025

Od roku 1994 Atanáz, autor tejto série článkov, chodieval do štátnych a cirkevných archívov, kde sa snažil hľadať písomnosti, ktoré by pomohli zmapovať dejiny pražskej provincie redemptoristov a jej dvoch viceprovincií: bratislavskej a michalovskej. Zvlášť sa zaoberal životom a dielom dnes už blahoslaveného mučeníka Dominika Metoda Trčku. Keď bol v novembri 2001 protoigumen Trčka blahorečený, pozornosť Atanáza sa sústredila na osobu ďalšieho významného redemptoristu – Jána Ivana Mastiliaka.

Nový smer výskumu

Archívny výskum ho priviedol aj do pražských archívov, kde postupne študoval spisy týkajúce sa redemptoristov. V Archíve bezpečnostních složek v Prahe študoval spisy, ktoré boli citované v predchádzajúcich článkoch tejto série. Dozvedel sa, že niektoré významné písomnosti boli odhalené a nájdené príslušníkmi Štátnej bezpečnosti. Podľa oficiálnych záznamov časť z nich nebola zničená, preto stále živil nádej, že tieto písomnosti budú uložené a zabudnuté v depozitároch archívov alebo nejakých štátnych inštitúcií.

Obracal sa osobne alebo písomne na rôzne archívy a inštitúcie, ktoré by mohli v danej veci poskytnúť informácie. Napríklad v septembri 2013 písal:

„Ospravedlňujem sa, že píšem na viacero adries, ale neviem, kto aktuálne spravuje fond Ministerstva školstva a kultúry. V roku 1960 Štátna bezpečnosť zistila, na základe vyšetrovania gréckokatolíckeho redemptoristu a kňaza Augustina Klimenta, ktorý v tom čase pôsobil v Prahe, že redemptoristi v Michalovciach v roku 1949 – 1950 skryli cenné predmety, ktoré boli vlastníctvom kláštora. V januári 1960 Štátna bezpečnosť urobila prehliadku v bývalom kláštore redemptoristov, kde našli tajné skrýše a v nich cenné predmety. Medzi nimi boli aj písomnosti.

Časť nájdených vecí prebrala Štátna bezpečnosť, ktorá ich následne použila v súdnom procese proti Augustinovi Klimentovi. Po ‚vyťažení‘ materiálu ho podľa odovzdávacieho protokolu mala odovzdať Odboru školstva a kultúry rady UNV hlavního města Prahy. V hlavičke dokumentu je však uvedené Ministerstvo školstva a kultúry, odbor cirkevných vecí v Prahe.

Potreboval by som zistiť, čo sa stalo s odovzdanými vecami. Zvlášť ma zaujímajú položky 16 – 19 (príloha).
Zachoval sa aj nejaký preberací protokol alebo dokonca je vo Vašom archíve aj spomínaný materiál?
Za Vašu pomoc a ochotu Vám vopred ďakujem. Daniel Atanáz Mandzák.“

Ani tu nie...

Je zjavné, že pracovníčky archívu chceli maximálne pomôcť pri pátraní po spomínaných písomnostiach redemptoristov. V Národním archive v Prahe tieto písomnosti nemali, ale žiadosť Atanáza preposlali aj svojim známym do rôznych inštitúcií. Z jednej prišla takáto odpoveď:

„Dobrý den,
v rámci hledání v souvislosti s Vaším dotazem jsem prošla vytipovanou agendu fondu odboru kultury NVP, pro jistotu také agendu rad a plén ÚNV (NVP) hl . m. Prahy, církevního referátu ÚNV (NVP) a finančního odboru ÚNV (NVP). Bohužel, na dokument či informaci ke kronice kláštera ve Stropkově jsem při rešerši nenarazila. Na tomto výsledku má patrně velký podíl torzovitost fondu odboru kultury, v němž pro začátek 60. let chybí jak podací deníky, tak zápisy komisí a další materiály. Nemám se tedy o co opřít. Také jsem se obrátila na kolegy z odd. rukopisů, nicméně, ani ti nic ve svých fondech nenašli.
Z fondů AHMP tedy nic nabídnout nemůžeme, plně však souhlasíme s Vaším předpokladem, zkusit štěstí v nejbližším muzeu, tj. v Muzeu hl. m. Prahy, příspěvkové organizaci MHMP. Zde se prosím obraťte na oddělení historických sbírek, možná nejlépe na pí dr. ...
S pozdravem
P. S. Budete-li potřebovat toto vyjádření oficiální cestou, dejte prosím vědět. Děkuji.“

Nič nie je stratené

Atanáz pokračoval v pátraní, ďalej hľadal v archívoch, kontaktoval odborníkov, ktorí by v danej veci vedeli poradiť alebo akokoľvek pomôcť. Zdalo sa však, že pátranie je hľadaním ihly v kope sena, no ako sa ukázalo, nebolo.

Písal sa rok 2017. V sobotu 4. marca 2017 prišiel email od spolubrata Antona. Na internete našiel informáciu, že jeden z pražských antikvariátov ponúkal na predaj kroniku stropkovského kláštora redemptoristov. Na svojej web stránke antikvariát zverejnil aj niekoľko fotografií, ktoré mali priblížiť potenciálnemu kupcovi, ako kronika vyzerá a čo obsahuje. Super informácia. Ale zároveň aj veľký problém. Kronika už bola predaná. Ako zistiť, kto ju kúpil? Bude kupec ochotný ju aspoň požičať? Podarilo by sa kroniku od neho odkúpiť?

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 06/2025

Poprieť, či priznať?

Štátna bezpečnosť vyšetrovala aj laikov, u ktorých redemptoristi skryli ďalšie hodnotné veci: Máriu Farinovú, Annu Čverčkovú, Veronu Jurišovú, Jána Teresku, Máriu Benkovú, Činčarovú, Andreja Sabovika, Štefana Vološina, Annu Vološinovú, Zuzanu Petraničovú, Zuzanu Jasčurovú, Jurča a ďalších. Niektorí popierali, že by od redemptoristov čokoľvek dostali do úschovy, iní sa priznali a cennosti vydali bezpečnostným orgánom.

Informácie, ktoré získala Štátna bezpečnosť vyšetrovaním Augustina Klimenta a Jana Zakopala, v roku 1961 potvrdili sčasti aj redemptoristi Josef Fail a Andrej Prokopovič, ktorí boli v roku 1950 členmi michalovskej komunity. Kliment ešte vo výpovedi z 27. januára 1960 hovoril o ďalších možných skrýšach, ale žiadna z nich sa už nepotvrdila ako miesto, kde by sa ešte naozaj nachádzali ukryté veci.

Nový nález

Veľmi zaujímavá je výpoveď brata Andreja Dandára. Dňa 28. januára 1960 a potom aj 9. februára 1960 potvrdil pred vyšetrovateľmi v Prahe, že na pokyn protoigumena vykopal na záhrade jamu o rozmeroch 1 x 1 x 1 m, kde mu to Trčka prikázal. Hoci povedal niekoľko mien, už si presne nepamätal, ktorý rehoľný brat mu pomáhal pri kopaní jamy. V ten istý alebo v nasledujúci deň mu Trčka dal pokyn, aby jamu zasypal. Všimol si, že je v nej drevená debna obalená do dechtového papiera. Nevedel, čo je v debne, ale podľa zvuku si myslel, že by to mohli byť fľaše s vínom. Miesto, kde bola jama vykopaná, sa nachádzalo na záhrade po pravej strane betónového chodníka, vedúceho kolmo na budovu kláštora. Tento chodník sa začínal pri zvonici a viedol kolmo smerom na severnú stranu plota záhrady.

Miesto úkrytu bolo medzi dvoma stromami vzdialené šesť až sedem metrov od začiatku chodníka od kláštora a asi pol metra od kraja chodníka smerom do záhrady. Dandár potvrdil, že vedel o skrýši nad sakristiou, čo spoznal podľa nanovo vybielenej steny a poprehadzovaných váz a krabíc na regáli pri stene. Dôrazne poprel, že by zakopával s bratom Zisom nejakú debnu pri parenisku.

Prekopaná záhrada

Podľa ďalekopisu Okresného oddelenia Ministerstva vnútra v Michalovciach z 3. februára 1960, ktorý bol adresovaný na Správu vyšetrovania Ministerstva vnútra v Prahe, sa orgány bezpečnosti pokúšali na pozemku pri kláštore hľadať ďalšie tajné skrýše, ktoré boli zistené vyšetrovaním redemptoristov a laikov po celom Československu. Kopanie v záhrade bolo veľmi ťažké, pretože zem bola ešte zamrznutá. Výsledky hľadania podľa správy boli minimálne, keďže kopali na viacerých miestach, pravdepodobne podľa nejakej mapky alebo nákresu, ale iba na jednom mieste našli plechovú nádobu v debne, ale prázdnu.

Nevieme, koľko bolo v skutočnosti tajných úkrytov, lebo plán o tom sa nezachoval. Zachované svedectvá sú príliš kusé a pritom aj v základných informáciách sa rozchádzajú. Faktom zostáva, že najdôležitejšie cennosti boli ukryté vo zvonici a v chráme a tieto skrýše boli v januári 1960 otvorené. Zostáva ešte dať odpoveď na to, čo sa stalo s cennosťami, ktoré sa našli.

Kde sú cennosti?

Kde teda skončil „poklad michalovských redemptoristov“? Už 11. februára 1960 bola podstatná časť kníh, rukopisov, listín a fotografií odovzdaná do Štátneho archívu v Prešove. Ostatné náboženské knihy osobne prezrel cirkevný tajomník Krajského národného výboru a prikázal ich zničiť, čo bolo aj komisionálne prevedené. Krížiky, medailóny a ružence boli odovzdané obchodu Petra v Prešove, ktorý ich rozpredal. Časť použiteľných liturgických predmetov a kníh bola odovzdaná Pravoslávnej cirkvi.

Dôležité písomnosti, cennosti a predmety zabavilo Ministerstvo vnútra, ktoré ich potom použilo ako kompromitujúci a dôkazový materiál v súdnom procese proti Klimentovi a ďalším redemptoristom. V máji 1960 bezpečnosť odovzdala všetky veci Odboru školstva a kultúry rady Ústredného národného výboru hlavného mesta Prahy a Finančnému odboru rady Okresného národného výboru v Prahe 2. Bola medzi nimi aj kronika stropkovského kláštora. Tu sa však všetky stopy strácali. Ale aspoň v prípade stropkovskej kroniky sa nestratili natrvalo.

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 05/2025

Pokračovanie vyšetrovania

S istotou vieme, že vyšetrovatelia si týmto nálezom čiastočne potvrdili pravdivosť Klimentovej výpovede, preto sa od neho snažili získať nové informácie. Štátna bezpečnosť si dala za cieľ vypočuť aj tieto osoby: Michal Pösz, Ján Tereska st., Ján Tereska ml., Jan Zakopal, Peter Michalič a Ondrej Sabovik. Zároveň chceli zistiť, ktorí veriaci by mohli byť nápomocní pri hľadaní ukrytej monštrancie.

Nasadenie agenta

Spisy Štátnej bezpečnosti prezrádzajú, že vyšetrovatelia Klimentovi do cely nasadili agenta Rolanda Müllera, ktorý si ako spoluväzeň získal jeho dôveru. Agentovi sa 25. januára 1960 zdôveril, že vyšetrovatelia robia na neho nátlak a že výsluchy trvajú príliš dlho, až do noci, a on má potom málo času na spánok. Aj toto mohla byť príčina, že keď 25. januára 1960 opäť vypovedal o skrývaní vecí v Michalovciach, priznal nielen ďalšie ukryté veci, ale priznal aj to, že existuje ďalšia tajná skrýša – nad sakrestiou po ľavej strane hlavného oltára chrámu. V stene bol vybúraný otvor, ktorým boli veci uložené pod strechu a otvor bol opätovne zamurovaný. Bola to skrýša, ktorú redemptoristi použili na schovanie cenných vecí už počas II. svetovej vojny a poznali ju asi všetci členovia kláštora. Priamy príkaz na schovanie vecí dal aj tentoraz predstavený Trčka. Kliment vo výpovedi tiež povedal, že sa asi v roku 1955 od brata Petra Teodula Michaliča dozvedel, že vraj veci ukryté v chráme boli kýmsi objavené. Aj toto mohla byť okolnosť, prečo o skrýši v chráme vôbec pred vyšetrovateľmi hovoril.

Stratená mapa k cennostiam

Redemptoristu Jana Zakopala Štátna bezpečnosť vypočula 26. januára 1960. Potvrdil Klimentovu výpoveď, že príkaz na ukrytie cenností dal protoigumen Trčka, po porade s ním – Zakopalom – a dvoma ďalšími konzultormi: Michalom Tkačikom a Josefom Failom. Zakopal spolu s Trčkom dali do plechovej krabice kovový bohostánok z chrámu, ktorý bol poniklovaný, postriebrený a pozlátený. Bol v tvare cerkvi, so štyrmi dvierkami, z ktorých sa iba jedny otvárali. Do krabice vložili aj zlaté pliešky určené na pozlacovanie vecí, asi 10 zväzkov o rozmeroch 10x10 alebo 10x15 cm, ktoré už skôr dal vyrobiť Trčka v jednej pražskej firme zo zlatých rakúskych mincí. Podľa Zakopala bratia Andrej Dandár a Juraj Boris Zis, a možno aj brat Peter Cyril Zelinka. Podľa neho túto plechovú krabicu zakopali za druhé parenisko v záhrade, v čom sa však asi mýlil, lebo žiadne ďalšie svedectvo nepotvrdilo jeho výpoveď. Priložil aj plán záhrady s označením miest, kde mali byť zakopané rôzne cennosti. Plán sa však do dnešných dní nezachoval.

Zakopal tiež potvrdil, že aj nad sakristiou bola skrýša s cennejšími vecami. Nepamätal si, kto konkrétne tie veci ukrýval, či to bol brat Andrej Dandar, alebo brat Juraj Konštantín Čepa. Potvrdil aj to, že nejaké veci boli uschované u známych laikov, napríklad otec Ján Ďurkáň odniesol nejaké cirkevné rúcha do Kalše, ďalšie rúcha a látku dali otcovia Josef Fail alebo Augustin Kliment do Topoľan, „kostelní rozhlas“ bol daný do chrámu v Sečovciach, Ján Ďurkáň rozposlal známym v širokom okolí náboženské knihy.

Tajná skrýša otvorená

Na základe vyšetrovania Klimenta a Zakopala bola dňa 27. januára 1950 otvorená ďalšia tajná skrýša, tentoraz v chráme nad jednou zo sakristií, čoho sa podľa zápisnice zúčastnili tieto osoby: za Okresný národný výbor Ján Kočan, za Krajskú správu Ministerstva vnútra kapitán Vladislav Šlor, za Správu vyšetrovania Ministerstva vnútra nadporučík Jelinek, za Obvodné oddelenie Ministerstva vnútra poručík Janošov a za pravoslávnu cirkev Peter Spišák a Mikuláš Ščerbej. Zoznam nájdených vecí obsahoval 64 položiek, predovšetkým sviečky a svietniky, oltárne plachty, časti kňazského rúcha, kalichy, diskosy, monštrancie, kadidelnicu, ružence, krížiky, medailóny, náboženské, modlitebné a bohoslužobné knihy, kroniku kláštora v Stropkove (1921 – 1946), zápisnice Spolku sv. Jozefa v Michalovciach, zápisníky, brožúry, korešpondenciu, fotografie, potraviny, jedálenský príbor, vysávač, písacie stroje, zväčšovací fotoamatérsky stroj, premietačky, diapozitívy, žiarovky do premietacích strojov, záclony, koberce, ozdoby na vianočný stromček a rôzne náradie. Nasledujúci deň bola vykonaná prehliadka orgánmi Ministerstva vnútra, pričom opäť boli prítomní aj Peter Spišák a Mikuláš Ščerbej. V zozname nájdených vecí je celkovo 14 položiek, ktoré boli uvedené aj v zozname z predchádzajúceho dňa.

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 04/2025

Prerozdelenie financií

V roku 1950, na pokyn protoigumena Trčku, Augustin Kliment zo sumy vyzdvihol 70-tisíc, z ktorých si Trčka zobral 40-tisíc korún. Zvyšné peniaze rozdelil spolubratom z kláštora, ktorí už boli internovaní v Podolínci. Ďalšiu časť financií Kliment na príkaz Trčku zobral o rok neskôr, pričom 60 000 Kčs dal známej z Dolného Smokovca, ktorá za ne kupovala a posielala potrebné veci redemptoristom do internácie, a 20 000 korún si nechal pre vlastnú potrebu. Všetky veci, ako aj peňažná hotovosť boli ukryté a rozdané na príkaz predstaveného, teda protoigumena Trčku.

Vyšetrovanie Klimenta ďalej pokračovalo, ale pár dní nebolo zamerané na ukrývanie cenností v Michalovciach. Dôvodom takéhoto postupu vyšetrovateľov bolo to, že orgány Ministerstva vnútra potrebovali overiť výpoveď Klimenta vykonaním prehliadky kláštora v Michalovciach.

Hľadanie skrytých cenností

19. januára 1960 prikázal vyšetrovateľ vykonať prehliadku priestorov kláštora redemptoristov, zvlášť zvonice. Prehliadku vykonali 21. januára 1960 príslušníci bezpečnosti nadporučík Jelínek, kapitán Vladislav Šlor a nadporučík Ján Legiň. Prítomní boli aj Peter Spišák, generálny vikár pravoslávnej eparchie, a Mikuláš Ščerbej, riaditeľ eparchiálnej rady. V tajnej skrýši bol podľa zostavenej zápisnice nájdený bohostánok vyrobený zo žltého a bieleho kovu, pamätná kniha návštev, knihy, obrázky a písomnosti, ale aj zväzok kľúčov. No zlaté mince, hodinky, prstene a monštrancia sa tam podľa zápisnice nenašli. Pomýlil sa Kliment? Nájdené veci neboli priznané?

O vykopaní ukrytých vecí podal dôležitú správu Jelínek. Kvôli jej dôležitosti ju uvediem celú, tak ako bola napísaná: „Dle výpovědi vyšetřovaného KLIMENTA došlo v roce 1950 před zrušením zhora uvedeného kláštera k ukrytí některých cenných věcí. Po příjezdu na KS-MV Prešov byl o případě informován s. krajský náčelník a náčelník 3. odboru s. npor. LEGIŇ, který dříve vykonával funkci náčelníka OO-MV v Michalovcích. Společně se ss. LEGIŇEM a kpt. ŠLOREM jsme odejeli dne 21. 1. 1960 do Michalovec. V důsledku toho, že s. LEGIŇ znal sám dobře okolí kláštera, provedli jsme si sami obhlídku. Na okresním oddělení jsme hovořili se zást. náčelníka, kterého jsme se doptali na vhodnou osobu v klášteře, kterou by jsme mohly informovat o návštěvě ve zvonici, která se nachází v zahradě bývalého kláštera, poblíže kostela. Byl nám doporučen ředitel eparchiální rady ŠČERBEJ (spolupracovník), na kterého jsme se skutečně obrátili. Informovali jsme ho o tom, že by jsme se rádi podívali do zvonice, kde nás některé věci zajímají. Toto vysvětlení mu postačilo a nechal nás zavést do zvonice domovníkem, kterému dal pokyn, aby nás tam nechal o samotě.

Po přichodě do zvonice se vpravo nacházely schody do věže a prostor před schodmi byl betonový. Po odchodu domovníka jsme provedli znovu obhlídku zvonice a našli jsme druhý vchod, za kterým byl prostor s hlíněnou podlahou, což odpovídalo výpovědi KLIMENTA. Počaly jsme kopat ve vzálenosti asi 40 cm od prahu směrem vpravo do rohu, kde jsme zjistili nakypřenou půdu. Pod úderem lopaty byl slyšet dutý zvuk, a proto bylo pokračováno v kopání. Po krátké chvíli byl zjištěn obrys podlouhé vykopané díry. V hloubce asi 70 cm jsme narazili na položené prkno, pod kterým byla plechová bedna. Po odkrytí vrchu byl přivolán ředitel ŠČERBEJ a generální vikář SPIŠÁK, aby byli přítomni vykopání plechové krabice – bedny.

Před vyjmoutím bedny ze země byl přivolán technik VB, který provedl vyfotografování ukrytu. Rovněž tak po vyjmutí bedny byl pořízen snímek a později při otevření bedny. Při otevření bedny byl přítomen i biskup pravoslavné církve, který se přišel podívat. Všechny věci byly odneseny do kanceláře ředitele, kde byl sepsán protokol o prohlídce se soupisem všech věcí nacházejících se v bedně.

Obsah bedny však nepotvrdil výpověď KLIMENTA, a sice v tom směru, že mezi věcmi se nenacházel žádný kalich, nýbrž pouze svatostánek a větší množství knih. Při rozhovoru s ředitelem ŠČERBEJEM bylo nám sděleno, že věřící poukazuji na to, že v kostele byla dříve zlatá monstrance, která před odchodem mnichů z kláštera zmizela a že zřejmě bude rovněž někde ukryta. Bližší podrobnosti neuvedl, neboď v uvedené době v klášteře nebyl.“

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 03/2025

Začiatok prenasledovania

Vráťme sa však ešte do roku 1948, keď sa v Československu dostali k moci komunisti. Začali otvorene útočiť aj proti Gréckokatolíckej cirkvi, ku ktorej patrili aj redemptoristi v Michalovciach, Stropkove a Sabinove. Komunisti presadili v legislatíve proticirkevné zákony, obrali Cirkev o materiálne dobrá a veriacim siahli na právo slobodne vyjadrovať svoju vieru. Už vo februári 1950 všetky kláštory dostali na vyplnenie dotazníky týkajúce sa hnuteľného i nehnuteľného majetku a tiež počtu obyvateľov kláštora. V takejto situácii je pochopiteľné, že sa v kláštoroch ešte znásobilo horúčkovité skrývanie cenných vecí a úschova či rozdávanie finančnej hotovosti členom kláštorov alebo známym laikom.

Skrývanie cirkevného majetku

Ešte 20. mája 1949 Okresný akčný výbor Slovenského národného frontu v Michalovciach informoval ústredie v Bratislave, že protoigumen Dominik Metod Trčka odišiel s cennejšími vecami (malo sa na mysli písacie stroje, fotoaparáty, litografické stroje, zväčšovacie prístroje a veľké množstvo papiera na knihy a časopisy) do kláštora redemptoristov v Podolínci. Štátne úrady túto činnosť veľmi podrobne sledovali, lebo aj cirkevný tajomník Okresného národného výboru v Michalovciach Ján Bánoci 26. februára 1950 hlásil na Krajský národný výbor v Prešove a Slovenský úrad pre veci cirkevné v Bratislave, že rehoľníci skrývajú cirkevný majetok, zvlášť cennosti, aby nemohli byť pojaté do pripravovaného súpisu majetku. Knihy a šatstvo zasa ukrývajú u svojich dôverníkov. Zároveň však 17. marca 1950 konštatoval, že pri súpise inventáru kláštorného majetku redemptoristi nekládli odpor a nevyskytli sa žiadne problémy.

Akcia „K“ – obsadenie kláštora

Rehoľný život v mužských kláštoroch bol na dlhý čas znemožnený Akciou „K“, ktorej hlavná časť sa uskutočnila v noci z 13. na 14. apríla 1950. Po obsadení kláštora redemptoristov Štátnou bezpečnosťou a ľudovou milíciou a internácii rehoľníkov bol zmocnencom kláštora Jánom Pieckom a cirkevným tajomníkom Jánom Bánocim vyhotovený aktualizovaný súpis majetku. Veci rozkradnuté milicionármi, príslušníkmi bezpečnosti a inými „vyvolencami“ sa do inventárneho súpisu samozrejme nedostali. Kláštor s chrámom bol v druhej polovici mája 1950 odovzdaný do užívania pravoslávnej cirkvi.

Hon na cennosti kláštora

Je zaujímavé, že trvalo ďalších takmer desať rokov, kým boli objavené skrýše, kde redemptoristi uložili cennosti. Štátna bezpečnosť to zistila vlastným vyšetrovaním. Dňa 15. januára 1960 položili pražskí vyšetrovatelia otázku redemptoristovi otcovi Augustinovi Klimentovi, ktorý bol v roku 1950 členom komunity v Michalovciach, aké opatrenia urobili členovia kláštora pred jeho zrušením. Kliment odpovedal, že boli ukryté cennosti, tri zlaté kalichy a strieborný bohostánok. Pravdepodobne táto výpoveď spustila lavínu ďalšieho vyšetrovania, ktoré viedlo k odhaleniu tajných skrýš s cennosťami.

Záchrana pre budúcnosť

Vyšetrovateľom sa podarilo od Klimenta zistiť, že likvidácia kláštorov saleziánov a zabavenie ich majetku utvrdila redemptoristov v presvedčení, že sa blížia zlé časy. Protoigumen Trčka preto urobil rozhodnutie, aby boli ukryté niektoré cenné veci a mohli byť zachránené pre budúcnosť, keď sa upokojí spoločensko-politická situácia. Kliment tvrdil, že otec Ján Cyril Zakopal uložil kalichy a bohostánok do kovovej skrinky o rozmeroch 100 x 50 x 50 cm. Následne skrinku zavreli a zámočník Michal Pösz z Michaloviec, ktorý pomáhal v kláštore s údržbárskymi prácami, veko zaletoval. Skrinku mal potom brat Peter Teodul Michalič zakopať pod podlahu vo veži, hneď pri prahu dverí.

Neutíchajúce výsluchy

O tri dni, teda 18. januára 1960, Kliment podstúpil ďalší výsluch, v ktorom sa vyšetrovatelia zamerali na zistenie ďalších informácií vo veci skrývania cenností v michalovskom kláštore. Prezradil pritom ukrytie 10 zlatých mincí v krabici pri prahu dverí zvonice, pričom jedna z nich mala byť Svätováclavský dukát a ostatné boli zlaté rakúske 10 a 20 koruny, zlatých hodiniek, troch prsteňov a zlatej monštrancie. U laikov v okolí Michaloviec boli ukryté dve cirkevné zástavy, reprezentujúce Ružencové bratstvo a Bratstvo Božského Srdca, ktoré boli vyšívané zlatom a používali sa počas cirkevných slávností a procesií. Jednému laikovi bola zverená peňažná hotovosť okolo 150 000 Kčs.

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 02/2025

Kláštory sú turisticky vďačné miesta, pretože majú veľmi bohaté dejiny. Čím je kláštor väčší a starší, čím početnejšia komunita v ňom pôsobila, tým väčšie množstvo významných udalostí sa stalo medzi jeho múrmi, cirkevných slávností, dobrých diel a činov. Ľudská pamäť však má svoje obmedzenia, môže obsiahnuť iba isté množstvo informácií.

Nie je preto čudné, že ak bola snaha zachovať udalosti a informácie pre ďalšie generácie, bolo potrebné ich zapísať. Toto bola úloha kláštorného kronikára, ktorý dôveryhodne a pravdivo zaznamenával udalosti späté s kláštorom a životom v ňom. Veľkou výhodou bolo, že udalosti zaznamenával bezprostredne po tom, ako sa stali, teda kronikár zapísal často aj detaily, na ktoré by si už časom iba málokto spomenul. Vďaka takto zaznamenaným udalostiam dnes vieme, ako sa žilo v kláštoroch nielen pred storočiami, ale aj v nedávnej minulosti.

Kláštorná kronika

Aj v kláštoroch Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa, populárne nazývanej redemptoristi, sa v jednotlivých kláštoroch viedli kroniky. Je pochopiteľné, že kroniku stále viedol niektorý z členov komunity. Dokonca, ak v kláštore okrem komunity bol ešte formačný dom, napríklad juvenát, aj ten si viedol vlastnú kroniku.

Prirodzene, ak pri kláštore fungoval cirkevný spevácky zbor alebo nejaké spoločenstvo miništrantov, aj toto si mohlo viesť svoju kroniku. Vďaka týmto kronikám, a samozrejme aj kronikárom, sa zachovalo mnoho informácií, z ktorých je možné ako z kamienkov vyskladať mozaiku činnosti kláštora, jeho členov a jednotlivých udalostí.

Kláštor redemptoristov v Stropkove mal tiež svoju kroniku a aj svojich kronikárov, ktorí postupne zaznamenávali udalosti späté s kláštorom a jeho členmi. Je pochopiteľné, že ak bol kronikár dôsledný, okrem týchto udalostí tam zaznamenal aj kontext udalostí, širšie súvislosti alebo aj dôležitejšie udalosti, ktoré sa stali v meste, a nejakým spôsobom súviseli s kláštorom a jeho obyvateľmi.

Založenie kroniky po príchode do Stropkova

Kronika redemptoristov bola písaná od ich príchodu do Stropkova, teda od jesene 1921. Je viditeľné, že prvé stránky kroniky boli písané až s odstupom času, čo je na škodu, pretože žiadalo by sa dozvedieť sa zo samotnej kroniky aj niečo viac o príchode a prvých dňoch ich pôsobenia v novom pôsobisku.

Kronika zachytáva apoštolát v meste, jeho blízkom okolí, ale aj prostredníctvom ľudových misií vo vzdialenejších farnostiach. Všíma si osudy jednotlivých členov kláštora, rímskokatolíkov a gréckokatolíkov, ich činnosť, každodenné radosti i starosti, popisuje rôzne práce, rekonštrukcie, prestavby kláštora, kostola i záhrady. Prechádza obdobím prvej československej republiky, druhej svetovej vojny a napokon popisuje aj povojnové udalosti, samozrejme to všetko hlavne z pohľadu redemptoristov.

Posledné stránky kroniky, ktoré zaznamenávajú odchod rímskokatolíckych redemptoristov zo Stropkova v roku 1946, sú písané už mimo Stropkova.

Stratená kronika

Druhú kroniku si viedli gréckokatolícki redemptoristi. Nevieme presne, kedy bola založená a dokedy ju písali. V rokoch 1948 – 1950 písal kláštornú kroniku Bohumil Teofil Čelůstka, neskôr ju viedol Jozef Čverčko. Čelůstka v marci 1948 v nej zaznamenal: „10/III. smrt („tragická“) ministra zahraničí Jana Masaryka. Poslední týden byl politicky velmi pohnutý – komunisti přišli k vládě – obavy do budoucnosti.“ Žiaľ, je to jediný záznam, ktorý sa nám z kláštornej kroniky zachoval, a to iba vďaka tomu, že ju Čelůstkovi citoval príslušník Štátnej bezpečnosti počas vyšetrovania, aby ho usvedčil z nepriateľstva voči socialistickému zriadeniu v Československu.

Totiž, v prvých dňoch januára 1962 príslušníci Štátnej bezpečnosti pátrali aj v Stropkove po osobách, ktoré ukrývali cennosti a písomnosti stropkovských redemptoristov. U Michala Maruščáka okrem liturgických predmetov a kníh 3. januára 1962 zabavili aj „1 ks deník s písemnými poznámkami (řádová kronika)“. Táto kronika bola písaná perom do linkovaného zošita. Ak sa aj zachovala, zatiaľ sa ju nepodarilo nájsť.

Autor: Daniel Atanáz Mandzák CSsR
Publikované v časopise Misionár 01/2025