Stvorenie Adama je výjav z Knihy Genezis na strope Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne z rokov 1508 – 1512. Patrí k najvýznamnejším dielam renesančného maliara Michelangela Buonarrotiho. Prácou na týchto maľbách strávil celých šesť rokov na začiatku 16. storočia. Majstrovsky zachytáva Adama a Boha. Boh odovzdáva prostredníctvom prsta božskú iskru novostvorenej bytosti, prvému človeku, Adamovi. Slávny nepatrný dotyk Boha a Adama v sebe nesie nesmiernu energiu sveta a všetku dramatickosť sveta. Boh obklopený anjelmi sa blíži k Adamovi a natiahnutým prstom vlieva do jeho zomdlenej paže život.
Svätý otec František v posynodálnej apoštolskej exhortácii „Amoris Laetitia“ napísal: Dve veľkolepé úvodné kapitoly Knihy Genezis nám predstavujú ľudský pár v jeho základnej realite. V tomto úvodnom texte Biblie sa objavujú viaceré rozhodujúce tvrdenia.
Prvé z nich, synteticky citované Ježišom, hovorí: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (1, 27).
Druhý detail, ktorý môžeme zdôrazniť: Adam, ktorý je aj človekom všetkých čias a všetkých oblastí našej planéty, je spolu so svojou ženou pôvodcom novej rodiny, ako opakuje Ježiš, keď cituje Knihu Genezis: „Pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“ (Mt 19, 5; porov. Gn 2, 24).
Pripútať sa
Sloveso „pripútať sa“ v hebrejskom origináli označuje intenzívny súzvuk, fyzické a vnútorné primknutie, a to až do takej miery, akou sa opisuje jednota s Bohom: „Moja duša sa vinie k tebe.“ (Ž 63, 9). Evokuje to manželskú jednotu nielen v jej pohlavnom a telesnom rozmere, ale aj v slobodnom darovaní lásky. Ovocím tejto jednoty je „stať sa jedným telom“ tak vo fyzickom objatí, ako aj v jednote dvoch sŕdc a života a možno i v dieťati, ktoré sa z týchto dvoch zrodí a ktoré v sebe ponesie, zjednocujúc ich geneticky aj duchovne, dve „telá“.
Kristus natoľko miloval Cirkev, že dal za ňu aj svoj život, obnovil tak zmluvu medzi Bohom a človekom a tým obnovil aj zväzok medzi mužom a ženou.
Hoci je pravda, že prvotný pád znemožnil pôvodný súlad medzi mužom a ženou, v Kristovi je opäť možný. Manželstvo je hmatateľným a všeobecným znakom lásky zodpovedajúcej Božiemu zámeru, akým prejavil svoju lásku k Cirkvi. Kristus natoľko miloval Cirkev, že dal za ňu aj svoj život, obnovil tak zmluvu medzi Bohom a človekom a tým obnovil aj zväzok medzi mužom a ženou. „Nová zmluva je za cenu obety na kríži.“ (Croissant L., Kňazstvo ženy alebo kňazstvo srdca).
Tajomstvo stvorenia a tajomstvo spásy
Tajomstvo stvorenia a tajomstvo spásy sú jedným aktom Božím, pretože existuje iba jeden odveký Boží plán, ktorý stojí na počiatku dejín sveta. Motívom stvorenia je samotný Boh a jeho láska. Akt stvorenia nebol len prejav jeho všemohúcnosti a múdrosti, ale hlavne prejav jeho zdieľajúcej lásky. Korunou stvorenia sa stáva človek, ktorý jediný vie rozpoznať a vnímať skutočnosť stvoreného sveta ako daru Božej lásky pre neho.
Boh sám je láska, práve preto sa vzdal svojej slobody a moci. Ponížil sa a stal sa človekom. Láska sa stala telom. Svätý Pavol hovorí: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech [...], spravodlivosť jedného (Krista) priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život [...], aby tak, ako hriech vládol smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista.“ (Rim 5, 12 – 18).
Prirodzenosť muža a ženy
Boha, keď chcel utvoriť z Adamovho boku novú bytosť – Evu, dopustil na Adama, prvého človeka, hlboký spánok. „A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi.“ (Gn 2, 22).
Spánok, do ktorého dal Boh človeku upadnúť, podčiarkuje výlučnosť božského pôsobenia pri stvorení ženy. Človek sa žiadnym spôsobom vedome na tom nepodieľal. Boh si poslúži jeho rebrom iba preto, aby vyzdvihol spoločnú prirodzenosť muža a ženy, že žena má to isté človečenstvo a je mužovi rovnocenná. Zároveň tým chcel autor poukázať na fakt, že pôvodcom lásky a túžby medzi mužom a ženou je Boh, pretože on stvoril ženu z časti tela muža. (Jan Pawel II., Mężczyzną i niewiastą stworzył ich, KUL).
V tej prvej žene sformovanej z rebra vzatého z muža Adama, ihneď spoznáva tú pomoc, ktorej existenciu v sebe tušil ešte pred jej stvorením, po ktorej túžil vo svojom srdci zakúšajúc samotu, a ktorá teraz predurčuje nový spôsob existencie v úžasnej jednote muža a ženy. (Schmaus M., Sviatosti).
Paralelu tohto spánku vidíme v Ježišovej smrti na kríži. Tak, ako na počiatku stvorenia v spánku, aj teraz, vo chvíli smrti na kríži, rodí sa nová Eva, nové ľudstvo.
Zrod Cirkvi naznačuje krv a voda tryskajúca z otvoreného boku ukrižovaného Krista, lebo z jeho boku vzišlo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi. Pre túto skutočnosť apoštol Pavol nazýva Ježiša Krista posledným Adamom.
KKC (388, 411) píše: „Blažený Apoštol Pavol dnes spomenul, že dvaja ľudia dali pôvod ľudskému pokoleniu, totiž Adam a Kristus… Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou, posledný Adam oživujúcim Duchom. Toho prvého utvoril tento posledný a daroval mu aj dušu, aby žil… Toto je druhý Adam, ktorý vložil svoj obraz do tamtoho prvého, keď ho tvoril. Preto prijal jeho podobu a vzal si jeho meno, aby sa mu nestratilo to, čo utvoril na svoj obraz. Prvý Adam, posledný Adam: ten prvý má počiatok, tento posledný nemá koniec, lebo v skutočnosti tento posledný je prvý, ako sám hovorí: ‚Ja som prvý a ja som posledný.‘“
Autor: Protojerej. ThDr. Marek Pejo, PhD.,
farár Lekárovce